štvrtok 30. decembra 2010

Ľudovít XIV.

Ľudovít XIV.(narodený 5.9.1638 v Saint-Germain-en-Laye, zomrel 1.9.1715 vo Versailles), bol francúzskym kráľom od roku 1643 do roku 1715.Za jeho dlhoročnej vlády dosiahol absolutizmus vo Francúzsku svoj vrchol a Francúzsko sa stalo najsilnejšou európskou veľmocou.

Absolutizmus Ľudovíta XIV.

Kým bol nástupca trónu maloletý, vládli zaňho matka Anna Rakúska a hlavný minister kardinál Mazarin. V tomto období vyústil odpor šľachty proti trónu a daňovej politike do vzbury zvanej Fronda, ktorú Mazarin premohol. Po Mazarinovej smrti v roku 1643 nastúpil na trón Ľudovít XIV. a rozhodol sa vládnuť sám. Ako dvadsaťtriročný spravoval už všetky štátne záležitosti sám, čiže vládol absolutisticky. Veril, že jeho moc pochádza od Boha a jeho osoba je stelesnením samého štátu. Kráľ má vykonávať absolútnu moc a jeho osoba je posvätná. Aby tieto myšlienky uplatnil v praxi, vynútil si všeobecnú poslušnosť. Obce, parlamenty i cechy museli byť poslušné kráľovi.
Ľudovít XIV. si za každých okolností vyhradil právo konečného rozhodnutia. Jeho najbližší spolupracovníci (Colbert, Louvois) mu iba radili a vykonávali jeho príkazy. Zásady absolutistickej moci vniesol do hospodárstva Jean Colbert. S presvedčením, že moc kráľa závisí od jeho bohatstva, nastolil veľmi prísnu hospodársku správu a kontrolu. Zaviedol vo Francúzsku merkantilizmus, na podporu výroby zaviedol kráľovské manufaktúry, obchodnými spoločnosťami si zabezpečoval pravidelný prísun surovín.
Vďaka nemu prekvital vo Francúzsku obchod a priemysel.

Kráľ Ľudovít XIV.- kráľ „z Božej milosti“ chcel riadiť aj francúzsku cirkev. Ani protestanti sa nevymkli spod kráľovej moci. Roku 1685 odvolal Nantský edikt - protestantskí pastori nesmeli hlásať slovo Božie, ich chrámy a školy sa zatvorili. Asi 200 000 hugenotov sa napriek kráľovskému zákazu vysťahovalo z krajiny. Zahraničná politika a vojny v Európe za Ľudovíta XIV.

Ľudovít XIV. viedol viacero vojen. Nechcel pripustiť, aby Európu ovládli Habsburgovci. Jeho ctižiadostivá politika sa opierala o hospodársku a demografickú prevahu Francúzska. Vybudoval najmocnejšie a najdisciplinovanejšie vojsko v Európe. Vojnami síce rozšíril územie Francúzska, ale stáli ho veľa peňazí a krajinu priviedli na pokraj finančného úpadku (1672-78 vo vojne s Holanďanmi získal časť Flámska, 1701 bojoval o vládu v Španielsku - 1713 Utrechtský mier skončil vojnu o Španielsko a nastáva obdobie úpadku moci Francúzska). Zo zahraničnopolitického hľadiska viedol Ľudovít XIV.

mocenskú a expanznú politiku, ktorá nakoniec spojila proti nemu polovicu Európy. Umenie storočia Ľudovíta XIV.

Na dvore Ľudovíta XIV., nazývaného Kráľ Slnko, alebo Veľký, či Božský sa schádzali najlepší výtvarní umelci, sochári, hudobníci a spisovatelia tých čias. Prezývku Kráľ Slnko dostal po gréckom bohovi slnečného jasu Apolónovi, ktorý bol aj ochrancom umelcov.

Architektúra

V druhej polovici 17. storočia a najmä od roku 1661, keď sa za Ľudovíta XIV. ujal vlády Colbert, dá sa sledovať, ako francúzsky klasicizmus triumfálne potlačil pôsobenie baroka vo Francúzsku.
Medzi najcharakteristickejšie stavby v Paríži z tohto obdobia patrí Invalidovňa, určená pre ubytovanie starých a dokaličených vojakov a východné priečelie Louveru - kde sídlila kráľovná Anna Rakúska a jej štrnásťročný syn kráľ Ľudovít XIV. Zámok Versailles
Otec - kráľ Ľudovít XIII. chodil rád na poľovačky do Versailles. Tu si dal postaviť na prechodné ubytovanie poľovnícky zámok-„zámoček z karát“. Netušil, aký veľkolepý palác postavia na tomto mieste architekti jeho následníka Kráľa Slnko. Ľudovít XIV. poveril Le Vaua aby vybudoval pompézny palác obklopený francúzskymi záhradami, ktoré navrhol Le Nôtre. Sem presťahoval v roku 1682 kráľovský dvor a usadil sa tu. Starý poľovnícky zámoček zostal na želanie Ľudovíta XIV. zachovaný, napriek všetkým stavebným úpravám vo Versailles. Kráľ s veľkým záujmom sledoval prestavbu zámku. Študoval plány a diskutoval o nich, neváhal vpisovať poznámky do protokolov, ktoré mu predkladali, chcel byť informovaný o stave prác a vyjadroval sa k realizácii projektu.
Versailleský palác je nádherný, lebo Ľudovít XIV. miloval prepych a krásu. Má mnoho miestností, medzi nimi i veľkolepo vyzdobenú zrkadlovú sieň dlhú 73 metrov. Vynakladal naň desatinu celého štátneho dôchodku Francúzska a aj tak boli niektoré miestnosti neosvetlené a nevykúrené.
Napriek Colbertovým upozorneniam, aké obrovské sumy sa plýtvajú na Versailles (súčasne prebiehala aj rekonštrukcia Louveru) kráľ pokračoval v nekonečných prestavbách a zväčšovaniach Versailles.
Dnes je palác sprístupnený verejnosti, no najviac lákajú jeho záhrady - versailleský park. Zachovalo sa množstvo kresieb a náčrtov, ktoré boli predkladané kráľovi na schválenie. Terén na ktorom vybudovali zámok trocha stúpa, takže v parku urobili rozličné schodiská.
Jedným z najmalebnejších miest je veľký bazén uprostred hlavnej aleje. Smeruje presne na západ, takže klesajúce slnko ožaruje v podvečer jeho hladinu svojím purpurom a zlatom. Kráľovi Slnko sa takto zjavoval symbol jeho mena.

Presná geometria záhrad - podľa lineára a kružidla zodpovedá racionalizmu a klasicistickému cíteniu.
Vodné nádrže oživujú sochy, vodomety a kaskády. Všade v obrovskom parku nachádzame množstvo skulptur, chodbičky labyrintov a tienisté zátišia vhodné na odpočinok. Skutočným skvostom Versailleského obvodu je Veľký Trianon. Ľudovít XIV. si potrpel na zložitý dvorský ceremoniál a zbožňoval slávnosti a recepcie, zároveň však pociťoval potrebu uvoľniť sa na pokojnom mieste a v spoločnosti najbližších priateľov. K tomu slúžil takzvaný malý palác, neskôr premenovaný na Veľký Trianon.
Vo versailleských záhradách sa konali veľké slávnosti pre zábavu dvora. Zúčastňovali sa na nich aj umelci a spisovatelia, ktorí požívali kráľovu priazeň. Tak napríklad Moilére tu predvádzal so svojou družinou premiéry svojich najlepších komédií a Jean Racine zložil pre jednu z týchto slávností svoju Ifigéniu v Aulide. V roku 1664 usporiadal Ľudovít XIV. slávnosť na počesť slečny de La Valliére nazvanú Radosti čarovného ostrova trvajúcu nepretržite tri dni. Ešte pompéznejšie sa oslavovalo dobytie Slobodného grófstva z moci Španielov.

Nábytok do Versailles si dal vyhotoviť u najšikovnejších remeselníkov. Boli to krásne a zložito zdobené kusy, ktorým dnes hovoríme, že sú zhotovené v štýle Ľudovíta XIV.

Literatúra, dráma a hudba
Absolutizmus prenikol do literatúry a umenia. Zmyslom literárnych a umeleckých diel sa stala totiž výpoveď o slávnych činoch kráľa, dodržiavali sa kánony klasicizmu stanovené akadémiami, ktoré takisto mali za úlohu vyjadrovať kráľov vkus. Populárna commedia del lárte, komický a melodramatický balet a divadlo sa postupne stali prostriedkom na vedenie politiky. I sám Ľudovít XIV. hrával úlohy, ktoré písali autori pre neho.
Do svojho kráľovského zámku pritiahol početných umelcov, nielen architektov, ako Louis Le Vau a Jules Hardouin-Mansart, sochárov ako Antoine Coysevox a Francois Girardon, maliarov ako Charles Lebrun a André Le Nôtre, ale aj hudobníkov ako Jean Baptiste Lully a spisovateľov ako Moliére, Jean Racine a Jean La Fontaine.

Attila


ATTILA, VODCA HÚNOV


Vodca kočovníkov drancoval, kade išiel.


Attila vládol kočovným Húnom v rokoch 434, až do svojej smrti, do roku 453. Šéfoval húnskemu empíriu, ktoré sa v čase jeho vlády tiahlo od Nemecka po Ural a od Dunaja až po Baltické more.

Vo veľkej časti západnej Európy bol Attila synonymom krutosti a krvilačnosti. Po neúspešnom ťažení Attilu do Perzie, nasledovala v roku 441 invázia Húnov do východorímskej ríše, ktorý Attilu povzbudil na ďalšiu inváziu, a to, smerom na Západ.

Vodca kočovníkov drancoval, kade išiel. So svojimi bojovníkmi si bez problémov razil cestu územím Rakúska, Nemecka, prekročil rieku Rýn, dostal sa do Galie a barbarsky ničil všetko, čo mu prišlo do cesty. Attitla sa utopil vo vlastnej krvi počas svojej svadobnej noci.

Pol Pot


Pol Pot bol vodcom Červených kmérov, a takisto aj premiérom Kambodže v rokoch 1976 až 1979. De facto bol však lídrom v krajine už od polovice roku 1975.

V čase, keď bol pri moci, zaviedol v krajine extrémnu verziu tzv. agrárneho komunizmu: Všetci obyvatelia miest sa museli presťahovať na vidiek, aby kolektívne na farmách vykonávali nútené práce.


Pol Potova diktatúra bola kombináciou toho najhoršieho.

To, ale nebolo zďaleka všetko: Pol Potova diktatúra bola kombináciou toho najhoršieho, čo sa môže bežným smrteľníkom prihodiť - boli otrokmi práce, mali zlú životosprávu, absolútne nedostatočnú zdravotnú starostlivosť a vždy museli byť v strehu, lebo nikdy nikto nevedel, kedy ho popravia.

Odhaduje sa, že Pol Pot zabil približne dva milióny Kambodžanov (čo je, približne jedna tretina obyvateľstva v krajine)!

Počas Potovho režimu, zavraždili v krajine všetkých intelektuálov a iných „buržoáznych“ nepriateľov Kambodže. Príslušníci Červených kmérov vykonávali masové popravy na miestach, ktoré sú známe ako Killing Fields (Polia smrti – pozn.red.). Popravených pochovávali v masových hroboch. V snahe ušetriť strelivo, diktátorovi ľudia zabíjali nepohodlných občanov kladivami, sekerami a zaostrenými bambusovými palicami.

LEOPOLD II.

LEOPOLD II., KRÁĽ BELGICKA

Leopold II bol kráľom Belgicka v rokoch 1865-1909. S finančnou podporou zo strany vlády, Leopold vytvoril slobodný štát Kongo, pričom išlo o súkromný projekt, ktorým zneužíval pracovnú silu v Kongu, konžských občanov odsúdil na nútené práce, a tak, si zo stredoafrického regiónu urobil zlatú baňu vďaka kaučuku a slonovine.


Leopold II. mučil zberačov kaučuku.


Pri ťažkých prácach zahynuli tri milióny Konžanov. Režim, ktorý vtedy vládol v slobodnom štáte Kongo, bol na prelome storočí vnímaný, ako jeden z najhorších a najškandalóznejších.

Výmera pôdy, ktorá tam patrila do súkromného vlastníctva Leopolda II., bola 76-krát väčšia ako Belgicko! Kráľ pôdu získal navyše zadarmo, vydobyl si ju prostredníctvom súkromnej armády.

Leopold II. mučil zberačov kaučuku, robil z nich mrzákov a to až dovtedy, kým na prelome storočí západný svet rázne nepožadoval od Bruselu, aby sa to celé skončilo a zastavilo.

Maximilien Robespierre


Maximilien François Marie Isidore de Robespierre (6. května 1758 – 28. července 1794) je jedním z nejznámějších vůdců francouzské revoluce. On byl znán jeho podporovateli jak “neúplatný” protože jeho prosté mravní oddanosti revoluci. On byl vlivný člen výboru veřejné bezpečnosti, a bylo pomocné číslo v době oběhu obyčejně známé jako panování děsu. Jeho zastavit a poprava v 1794 dal zastavení děsu.

Politicky on byl učedník Jeana-Jacques Rousseau, mezi jiné Enlightenment philosophes a schopný articulator vír levicové buržoazie.

On byl popisovaný jak fyzicky unimposing, immaculate v šatech a osobním chování.
rodina a casny zivot

Maximilien Robespierre narodil se v Arras, Francie na šestý May, 1758. Jeho rodina byla z irském původu, mít emigroval z Irska u doby protestanta reformace pro náboženské důvody a jeho přímé předky po meči byla notáři v malé vesnici Carvin se blíží k Arras od začátku 17. století. Nicméně, několik genealogists stopovalo jeho rodinu zpátky do středověku v severní Francii.

Jeho otcovský dědeček se usadil v Arras jako právník. Jeho otec, kdo vykonával stejnou profesi, si vzal Jacquelinu Marguerite Carraut, dcera sládka, v 1757. Robespierre byl eldest čtyř dětí. V 1767 Madame Derobespierre, jak jméno bylo pak hláskovalo, umřel, a její manžel opouštěl Arras a potuloval se po Evropě až do jeho smrti v Mnichově v 1777. Děti byly zvýšeny jejich mateřským dědečkem a tetami. Robespierre také musel vzít péči o jeho sourozence.
V r. 1770, na doporučení biskupa, on dostal stipendium u Lycée Louis-le-tisícovka v Paříži. Tady jeho učení bylo ponořené do obdivu idealizované římské republiky a v rétorice Cicera, Cato, a jiná čísla klasiky; jeho žáci kolegy zahrnovali Camillu Desmoulins a Stanislas Fréron.
Robespierre opozice vůči válce s Rakouskem

Busta Robespierre Dessein (1792).

18. prosince 1791, Robespierre dělal řeč, která charakterizovala nový věk v jeho životě. Brissot de Warville, politique dámy Girondist strana, která byla tvořila se v zákonodárném sboru, nutil to válka by měla být deklarována proti Rakousku. Marie Antoinette, královna, byl stejně naléhavý, v naději, že vítězné cizí armády by mohly obnovit staré absolutismus reakčníků. V opozici vydržel Marat a Robespierre.

Robespierre bál se vývoje militarismu, který by mohl pak být otočen k výhodě sil reakce. Tato opozice od těch koho oni čekali, že pomáhá jim dráždil Girondins velmi, a od toho moment začal zápas, který skončil tahy d'état 31. května a 2. června 1793.

Robespierre pokračoval v jeho opozici vůči válce. Girondists, obzvláště Brissot, napadl jej násilně. V dubnu 1792, Robespierre odstoupil post státního zástupce u tribunálu Paříže, který on držel od února, a odstartoval žurnál, Le Defenseur de la ústava, na jeho vlastní obranu.

Přes léto 1792, když osud reakčníků byl zapečetěn, žádný Girondins v zákonodárném sboru ani Robespierre vzal nějakou aktivní roli v svrhávat to. Silnější charaktery, jako Georges Danton a Billaud Varenne, byli muži, kteří dělali povstání ze srpna 10 a vzal Tuileries. Girondists, nicméně, byl docela připravený chopit se výhody accompli fait; a Robespierre usedl na jeho místo na komuně Paříže, který svrhl Louise XVI, jak chce kontrolovat politické ambice Girondins.

Silní muži komuny byli spokojení, že má Robespierre pomoc, ne protože oni se starali o něj nebo věřili v něj, ale protože jeho popularity, jeho reputace za ctnost (který vyhrál pro něj příjmení “neúplatný”), a jeho vliv na Jacobin klub a jeho větve všudypřítomný skrz Francii. To byl on kdo předložil petici komuny Paříže 16. srpna k zákonodárnému sboru, požadovat založení od revolučního tribunálu a svolat konvence.

Masakry září vlna davového násilí který se konal v Paříži v pozdním létě, který Robespierre neúspěšně pokoušel se potlačit, ukázal, že Commune měl více důvěry v Billaud než v něm. Přesto, jako důkaz jeho osobní popularity, on byl nemnoho dnů později volilo prvního zástupce pro Paříž k národnímu shromáždění. Robespierre a jeho spojenci vzali lavičky vysoko u zadní strany chodby, dávat frakci popiska ' hora ' (Montagnards); pod nimi byl Manège Girondins a pak ' rovina ' nezávislých osob.

Na schůzi konvence Girondins okamžitě napadl Robespierre; oni byli žárliví na jeho vliv v Paříži, a věděl, že jeho upřímný fanatismus by nikdy odpustil jejich intriky s králem na konci července. Jak brzy jak 26. září Girondists Marc-David Lasource obvinil jej z míření u diktatury; poté on byl informoval ten Marat, Danton a sám spikli se, aby se stal triumvirs; a nakonec 29. října Louvet de Couvrai napadl jej v studoval a bombastické kázání, oplývat směšnými klamy a zřejmě smísený v Madame Roland je boudoir. Robespierre měl žádnou potíž v vyvrátit tento útok (5. listopadu), zatímco on odsoudil federalistické plány Girondists.
elká otázka pozorovat popravu Louise XVI

Všechny osobní spory, nicméně, dával cestu měsícem prosince 1792 předtím velká otázka krále má proces a tady Robespierre pokračoval pozice, která je snadno rozuměla. Tito jsou jeho slova mluvená 3. prosince:
Toto je žádný soud; Louis není obžalovaný při hlavním líčení; vy nejste soudcové; vy jste — vy nemůžete ale být — státníci, a zástupcové národa. Vy nemáte k větě povolení pro nebo proti svobodnému muži, ale vy musíte vzít rozhodnutí na otázce veřejné bezpečnosti, a rozhodnout otázku národní předvídavosti. To je s lítostí, kterou já vyslovuji, fatální pravda: Louis má zahynout spíše než sto tisíc ctnostných občanů; Louis musí umřít, že země může žít.

Robespierre dohadoval se o tom King, mít “prozradil” lidi pokusem uprchnout ze země (nebo opravdu, podle Robespierre názoru, v mít been King vůbec) byl ne jen zločinec ale nebezpečí pro stát - hrozba přes unifikovat symbol, který on představoval k nepřátelům novorozený Republic.

V této debatě (který se konal skrz leden 1793), on, spolu s jiným extrémem ' odešel ' členové mají rád Jeana Paula Marat, Georges Danton, Camille Desmoulins a Antoine de St. Jen, oponoval Girondins a nemnoho zůstávat Royalists. Monarchisté, samozřejmě, namítal proti nějakému soudu nebo trestu whatsoever krále, ale byl příliš nemnoho udělat nějaký významný rozdíl. Girondins věřil tomu King, mít been dethroned, byl nyní občan s právem na soud. Protože výjimečné povahy obžalovaného, Girondins také věřil tomu National konvence bylo schopné tělo k soudci Louis. Poněkud prudká debata — s Left na jedné straně, a s Marieem de Condorcet a Pierre Vergniaud na jiný — pomáhal rozšiřovat rostoucí rozpor a osobní nepřátelství mezi Left a průměrnější prvky konvence, a hrál žádnou malou roli k pozdnějšímu očištění Girondins.

Girondin argumenty, ačkoli, skončil přesvědčovat konvenci, která tam by měla opravdu být soud. Hlasem 721-0 (s 29 zástupci chybějící pro hlas), King se nalézal vinný. Toto, nicméně, jen přispěl více palivem pro debatu. Girondins cítil se neklidně okolo vykonávat King a navrhoval že jeho verdikt a věta jsou předloženi k populárnímu referendu.

Odezva Robespierre a jeho kolegové byli k radě, která žádá pro takový referendum prozradilo soucit s Kingem, a dále byl nestydaté pokusy zdržet výkon konvenčního rozsudku. Odsuzující rétorika Robespierre začala houpat Convention a to hlasovalo 424-283 pro případ předkládat verdikt lidem. Poslední minuta pokouší se zdržet se (přinejmenším) poprava Kinga propadla. Pohyb 19. ledna byl poražený jediným hlasem, 361-360; následující den, 20. ledna, okraj šířil se k 380-310. Tak Louis XVI byl guillotined 21. ledna 1793.
Zničení Girondins

S velkým problémem urovnaným popravou krále, zápas mezi Robespierre a Girondins začal více akutní stádium a nedostatek státnictví mezi latter vrhal na straně fanatický Robespierre, Danton, a pragmatičtí politici, kteří hledali úspěch pro Francii v ní zápasí s Evropou. Girondins měl malý vliv v mnohých oblastech; tam byl otevřený monarchista vzpoura v Vendée, a federalistické povstání bylo běžné na jihu Francie. Pobídnutý Madame Roland, Girondins odmítl mít něco potřebovat Danton. Vláda stala se zvýšeně těžká, inklinovat k rozkolníkovi federalistický nápad, který by měl zlomenou Francii na kusy ve tváři velmi nepřátelské Evropy.

V měsíci května 1793 Camille Desmoulins, u behest Robespierre a Danton, publikoval jeho Histoire des Brissotins a Brissol demasqué. Maximin Isnard deklaroval, že Paříž musí být zničena jestliže to vyslovovalo sebe proti venkovanským zástupcům. Robespierre kázal mravní “povstání proti zkaženým zástupcům” v Jacobin klubu. 2. června, s velkými množstvími ozbrojených mužů od Commune Paříže plnit Convention, jedenatřicet Girondin zástupců bylo obviněno z kontrarevolučních aktivit a se umisťovalo dolů zastavit.
Děs
– Maximilien Robespierre

Někteří argumentovali, že Robespierre role v děsu byla ale menší, a to on byl hráč podřízeného uvnitř Committee veřejné bezpečnosti, jehož příspěvek byl ideologický spíše než praktická zkouška. Jiní obhájcové takový jako Babeuf a Buonarroti hledal více rozumně omluvit jej na základech praktické výhodnosti. Jiní přesto, cítit, že většina jeho úvěru patřila k Leovi Pouf, kdo je obyčejně myšlenka jako hraní nepatrné role. Nicméně, jako vůdce, náústek a articulator děsu, Robespierre role nemůže být popírána.

Děs byl zpočátku založený na Danton názoru, že to bylo nutné se uchýlit ke krajnímu opatření k Francii živobytí sjednocený a silný doma aby úspěšně střetl se s jejími nepřáteli na hranici. Tento nápad byl organizován výborem veřejné bezpečnosti. Nicméně, Robespierre je ještě často pokládaný jak výbor má dominantní kuráž, ačkoli toto je možná velmi protože po jeho smrti mnoho z jeho kolegů snažil se zachránit sebe tím, že viní jej z většiny aktivit výboru. On byl jeden z nejpopulárnějších řečníků v konvenci, na kterém jeho opatrně připravené adresy často dělaly hluboký dojem. Jeho chvalozpěvy na systému revoluční vlády a jeho chvále ctnosti objasnily jeho víru, že systém děsu byl úplně nutný, obdivovaný a nevyhnutelný. Jeho mravní postavení a nepopiratelné incorruptibility hodili lesk na výboru kterého on byl člen.

V zimě 1793 – 1794 to stalo se zřejmé Committee to Hébertist strana musí zahynout nebo jeho opozice uvnitř Committee by stala se ohromující kvůli jeho významnému vlivu v komuně Paříže. Robespierre rozdělil strach jeho kolegů Hébertist názory, a on měl osobní důvod pro dotěrně disliking ta strana ne jediný “ateismus” (odrážet jeho víru v nutnost náboženské víry), ale přílišné bloodthirst.

Jeho pozice k Dantonist straně byla odlišné charakteristiky. To bylo navrhl, že on soukromě byl v nějakém pochopení pro George Danton, Camille Desmoulins a jejich rostoucí touha zakončit revoluci. Nicméně jeho pozice byla komplikována jeho odporem ' zkaženost ' a podplatitelnost Danton a jeho přátelé, který urážel Robespierre je přesný a možná poněkud horlivý smysl pro čest a ' ctnost '.

Poté, co viděl založil silného manažera on pracoval pro, a mít pohyboval rozhodnutími, která nakonec upevnila moc výboru veřejné bezpečnosti v září 1793, Danton odešel do jeho venkovského domu. Danton nevěřil, že tato nepřetržitá série obětí pod gilotinou byla nutná, obzvláště protože on věřil nebezpečí pro zemi zemřelo s victories revoluční armády. Tak, u jeho behest, Camille Desmoulins protestoval proti Terror v jeho třetí záležitosti Le Vieux Cordelier (Robespierre četl a schvaloval první dvě záležitosti):

Kde je tento systém děsu do konce? Co je dobrý tyranie srovnatelný jediný k tomu římských císařů jak popsaný Tacitus?

Takový byly otázky který Camille Desmoulins zeptal se pod Danton vlivem. Toto přání čeho mnoho pily jako předčasné zastavení děsu, byl problematický k mnoho na výboru veřejné bezpečnosti. To jevilo se jim že obě strany musely být rozdrcen. Předtím rány do vůdců těch dvou stran byly udeřeny, Robespierre odešel na měsíc (od 13. února k 13. března 1794) od aktivního obchodu v konvenci a výboru, kvůli nemoci; ale on přišel k závěru, že zastavení děsu by znamenalo ztrátu té nadřazenosti který on doufal, že založí ideál Republica ctnosti. Danton, on věděl, byl nezbytně politik ochotný jednat o předčasném míru se zrádci, a že on se smál jeho nápadům a obzvláště jeho politik-náboženské projekty. On musí zvážili to příliš to jeho výsledek sousedit s Danton odkázaný pravděpodobně byli osudní sobě.

Výsledek jeho deliberations byl že on se rozešel s Danton a spolupracoval v útokách výboru pro dvou stran. Na pochodu 15 on se objevil v konvenci; 19. března Hébert a devatenáct jeho přátel byl zatknut; a 24. března oni byli guillotined. Na pochodu 30 Danton, Camille Desmoulins a jejich přátelé byli zatknuti, oni byli zkoušeni 2. dubna, a na 5. dubna oni příliš byli guillotined. V formulovat obvinění proti oběma stranám, Robespierre údajná spoluvina s cizími mocnostmi. Rozsáhlý seznam obvinění proti Danton byl, “dokonce standardy revolučního tribunálu, neuvěřitelně slabý dokument.”[pochvalná zmínka potřebovaný]

To nebylo, než po popravě Danton ten Robespierre začal vyvinout politiku odlišnou od toho jeho kolegů ve výboru, opozice, která skončila jeho pádem. On začal použitím jeho vlivu přes Jacobin klub ovládat Commune Paříže přes jeho oddané přívržence, dva koho, Fleuriot-Lescot a CF de Payan, byl volen příslušně starosta a procureur Commune. On také pokoušel se zmocnit se vlivu jiných členů výboru přes armády tím, že dostane jeho mladého přívržence, svatý-jen, předal misi do hranice.

V Paříži Robespierre rozhodl se zvýšit tlak děsu: ne jeden by měl obvinit jej z moderantism. Přes zvýšenou efektivitu revolučního tribunálu Paříž by měla se třást před ním jako hlavní člen výboru. Konvence by měla projít kterákoliv míry on by mohl diktovat.

Zaručit jeho cíle, Couthon, jeho jiný spojenec ve výboru, navrhoval a udržoval 10 června drastické právo 22 Prairial, který dokonce vzhled spravedlnosti byl vzat od tribunálu, který, jak žádní svědci byli dovoleni, se stal jednoduchým dvorem zavržení. Výsledek tohoto práva bylo to mezi 12 červnem a 28 července, den Robespierre smrti, ne méně než 1,285 obětí zahynulo gilotinou v Paříži. To bylo nejkrvavější a nejméně ospravedlnitelné období děsu. Ale předtím toto tam se konalo v Robespierre životě epizoda hlavní důležitosti, jak objasňovat jeho charakter a jeho politické cíle:

7. května on zabezpečil dekret Convention rozpoznávat existenci nejvyššího bytí. Toto uctívání nejvyššího bytí bylo založené na myšlenkách na Rousseaua v Společenská smlouva, a byl oponován Robespierre ke katolicismu na jednu stranu a Hébertist ateismus na jiný. Ve cti nejvyššího bytí velký fête byl se držel 8 června; Robespierre, jako prezident konvence, došel nejprve a doručil jeho kázání, a jak on se rozhlédl po něm on může dobře věřili, že jeho pozice byla zabezpečena a že on byl konečně na dosah nejvyšší moci, která by měla umožnit němu uložit jeho víru na celou Francii, a tak zajistit jeho štěstí. Většina výboru našla jeho popularitu — nebo poněkud jeho nadvláda, pro jak to se zvětšilo jeho osobní popularita slábla — užitečný pro je, protože tím, že se zvětší stringency děsu on posílil pozici výboru, zatímco zaujetí k sobě, jako obsazení nejprominentnějšího úřadu v tom, nějaký latentní pocit nespokojenosti u takový stringency. Výtisku zápasu mezi sebou a Robespierre oni měli malý strach: oni řídili Committee obecné bezpečnosti přes jejich spojenectví s jeho vůdci, André Amar a Marc Guillaume Alexis Vadier; oni byli naděje získání většiny v konvenci; pro oni věděli, že hlavní zástupcové nalevo, nebo hora, byl Dantonists, kdo dychtil pomstít Danton smrt; zatímco oni cítili se jistě také to množství náměstků centra nebo močálu, mohl být pronásledován na proti Robespierre jestliže oni měli obvinit jej z míření u diktatury a nahrnout se na něm nactiutrhání mít zvětšil Terror když vítězství na hranici skýtalo to méně nutný; a oni věděli to nakonec to jeho aktuální přívrženci, ačkoli oddaný jemu, byl nemnoho v čísle.

Oddanost těchto obdivovatelů byla ještě více rozčilená zprávami, že slabomyslná dívka, pojmenovaný Cécile Renault, se nalézal procházet se blízko jeho domu, s nožem v jejím majetku, zamýšlet hrát roli Charlottea Corday. Ona byla vykonána 17. června, na samém dni ten Vadier zvýšil smích na Robespierre náklady v konvenci jeho zprávou o spiknutí Kateřiny Théot, šílená žena, kdo tvrdil, že Robespierre byl bohosloví.

Robespierre cítil, že on musí dát jeho ránu nyní nebo nikdy. Přesto on nebyl dostatečně smělý udeřit najednou, jako Payan a Jean Baptiste Coffinhal, jeho ablest přívrženci, odkázaný měli jej dělat. On odešel z Convention pro některé týdny, zatímco on dělal předtím svrhnout Hébertists a Dantonists, připravit jeho plán akce. Tento důchod vypadal osudný k většině výboru a oni příliš připravovali se pro zápas tím, že komunikuje s náměstky hory, kdo byl jeden přátelé Danton nebo muži dokázané energie mají rád Barrase, Fréron a Tallien.

Jozef Vissarionovič Stalin


Stalin pochádzal, na rozdiel od Lenina, z najnižšej sociálnej vrstvy, jeho matka chodievala cudzím ľuďom prať a upratovať, otec opravoval topánky a bol ťažký alkoholikom. Keď mal Stali desať rokov jeho otca dopichali na smrť počas alkoholických orgií v jednej krčme. V tom istom roku sa mladý Vissarionovič dostal pod kolesá auta, desať dní ležal v kóme a po otrave krvi, ktorú zapríčinili zle vyčistené rany, mu ľavé predlaktie ostalo navždy necitlivé.
Na želanie matky , ktorú veľmi miloval, vstúpil do kňazského seminára v Tbilisi, no keď mal dvadsať rokov, už tam viac rokov nemohol vydržať. v roku 1903 sa po rozštiepení sociálnodemokratickej strany Ruska pridal k boľševikom a stal sa veľmi aktívnym členom strany - bol nadaným agitátorom, ktorého príkazy a frázy vzbudzovali šoky.
Lenina, ktorého už vtedy veľmi obdivoval, stretol po prvý raz roku 1905 vo Fínsku. V tom čase už Vissarionovič používal rôzne krycie mená, pretože ho prenasledovala cárska polícia posledným bolo „ Muž z ocele“ - Stalin a to si aj ponechal, pretože znelo lepšie ako jeho vlastné meno a okrem toho mal fonetickú podobu s meno Lenin.
V priebehu Októbrovej revolúcie roku 1917 Stalin nevystúpil nijako významne do prostredia, ale po komunistickom prevrate sa stáva veľmi aktívnym a roku 1922 je už generálnym sekretárom Ústredného výboru strany.
Necelý rok pred smrťou Lenin píše do svojich poznámok informácie, ktoré dokazujú, že Stalinovi už nedôveroval, a že už nebol presvedčený, že svoju moc bude vždy správne nasadzovať. Preto hľadá vhodné možnosti a prostriedky , ako ho pozbaviť vysokej pozície, no priebehu ťažkej choroby mu už na to nenechá čas.
Stalin sa postará o zabalzamovanie jeho mŕtvoly a o jej uloženie v mauzóleu. Po Leninovej smrti vypukol dramatický boj o moc, bolo známe, že Lenin si želal za svojho nástupcu Leva Trockého z ľavého krídla strany. Trockij prejavoval veľké ambície na prebratie najvyššej štátnej funkcie , podporovali ho aj dvaja ďalší vplyvný muži Kamenev a Sinovjev, tiež z ľavého krídla. Stalin pochopil, že musí hneď niečo podniknúť, podarilo sa mu získať na svoju stranu oboch spojencov Trockého. Stalin keď realizoval túto časť svojho plánu, obrátil sa napokon aj proti Kamenevovi a Sinovjevi a pozbavil ich akejkoľvek moci. Netrvalo dlho a postavil sa aj proti svojim vlastným ľuďom z pravého krídla strany a eliminoval aj ich.

Po tejto dôkladnej čistke prešiel na druhú stranu a zaradil sa do extrémnej ľavice

v Ústrednom výbore.Jeho moc úžastne vzrástla a stal sa už v tridsiatich rokoch neobmedzeným vládcom strany i celej krajiny a nemusel sa obávať žiadneho konkurenta.
V decembri 1934 bol zavraždený Sergej Kirov, Stalinov blízky poradca a vysoký stranícky funkcionár - to bol pádny dôvod pre Stalina, aby mohol rozpútať vlnu procesov, kde sa umelo konštruovali nespočetné rozsudky smrti.
Stalin pochopil už veľmi skoro, aká nesmierne dôležitá je pre zaostalú zem ruských mužíkov industrializácia, a hnal ju dopredu neúsporne a s veľkým elánom.
Sovietska armáda vybojovala s Hitlerom a jeho neporaziteľnou armádou skutočne heroický boj, a za ťažkých ľudských a materiálnych strát sa jej podarilo dostať až do Berlína. Stalin získal veľký kus východnej a strednej Európy, a ako odmenu za jeho veľký podiel na víťazstve nad nacistickým Nemeckom mu Západ odsúhlasil panstvo nad viacerými štátmi, ktoré oslobodili jeho vojská.
Súkromný život tohto muža nebol ani zďaleka taký úspešný ako jeho politický život. Jeho prvá žena, ktorou sa oženil r. 1902, zomrela niekoľko mesiacov po narodení syna Jakuba, ktorý sa dostal vo vojne s Nemeckom do zajatia, Nemci navrhli Stalinovi za neho výmenu, avšak on nechcel ich podmienky akceptovať a tak Jakub zahynul v koncentračnom tábore.
Stalin sa ožení druhý raz. Nadežda Alilujevová mu porodí 2deti. Ona spácha samovraždu. Ovláda Sovietsky zväz ako všemocný diktátor viac ako štvrťstoročia a po druhej svetovej vojne diktuje podmienky života aj pre celý rad ďalších, mu podriadených európskych štátov, čím mal priamy ako nepriamy vplyv na stovky ľudských životov a tak tohto muža možno považovať za najväčšieho diktátora všetkých čias.
Keď 5. marca umiera, opúšťa tento svet jeden z najväčších negatívnych géniov a krajiny východného bloku si môžu aspoň trochu vydýchnuť.

streda 29. decembra 2010

Adolf Hitler


 
Adolf Hitler 
 Nemecký politický a vojenský vodca a jeden z najväčších diktátorov 20.-teho storočia. Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú spoločnosť a spustil 2. Svetovú vojnu v roku 1939. Dúfal, že ovládne celý svet, dokonca na určitý čas ovládol väčšinu Európy a veľa zo severnej Afriky. Rozhodol sa pozdvihnúť Nemecký národ nad ostatné a popri tom vyzabíjal milióny Židov a Rómov. Slovania a veľa iných boli pod jeho nadvládou tiež utláčaní.
Adolf Hitler sa narodil v Braunau am Inn, v Rakúsko-Uhorsku. Bol štvrtým dieťaťom Kláry a Aloisa Hitlerových. Hitlerov otec sa postupne prepracoval na vysoký post v Rakúskej spoločnosti a preto mal Adolf pohodlné detstvo. Hitler začal školu v roku 1900, ale bol na vyššej úrovni ako ostatné deti. Rodičia sa rozhodli, že pôjde do Realschule, ktorá pripravovala deti na ďalšie štúdium. Avšak Hitler a jeho otec silne plánovali budúcu kariéru. Jeho otec chcel, aby sa prihlásil do civilnej služby, ale Adolf chcel byť umelcom.
Počas tejto doby Hitler si začal formovať politické názory: silne na neho pôsobil Nemecký nacionalizmus a silný odpor pre politický režim v Rakúsko-Uhorsku. Ako väčšina nemecky-hovoriacich ľudí v Rakúsko-Uhorsku sa rozhodol stať Nemcom.
Smrť jeho otca v januári 1903 zmenila rodinu. Príjmy tých, ktorí prežili boli adekvátne k potrebám Hitlera, jeho matky a jeho sestry, ale absencia dominantnej pozície otca zmenila Hitlerove postavenie v rodine. Veľa času venoval hraniu a snívaniu, nedarilo sa mu v škole a celkom opustil školu 1905 po skončení deviatej triedy.
Hitler dúfal, že sa stane umelcom, ale nespravil skúšky na Viedenskú Akadémiu umení.
Jeho mama zomrela v 1908 a Hitler pokračoval v štúdiách vo Viedni, aby získal sirotskú penziu. V skutočnosti sa zaujímal o tom, že koľko mesto vynakladá na kultúrne domy - majmä operné domy.
Keď prišiel o všetky financie, Hitler, ktorý odmietal sa zamestnať, skončil na ulici. Tam bol po prvýkrát vystavený politickým názorom, najmä rasovým teóriám Lanza von Liebenfelsa. Liebenfels vydával časopis o predpokladanej nadradenosti Árijcov, nesprávne definovanej rasy, ktorá zahrňovala aj Nemcov a o podradenosti ostatných rás obzvlášť Židov. Súčasne si Hitler vypestoval nenávisť k socializmu a k Židom.
Medzi rokmi 1910 a 1913 sa Hitlerov život zlepšil, keď začal maľovať a predávať pohľadnice a obrázky na živobytie, kopírovanie slávnych obrazov a kreslenie verejných budov. Vymieňal si názory s ostatnými v ubytovni, a tým si vytváral jeho ľudovo-hovoriaci štýl.

Skutočnosť, že sa mu nepodarilo registrovať ako maliar v Rakúsku, spôsobilo, že musel utiecť do Mníchova v Nemecku v roku 1913, aby sa vyhol rakúskym úradom. Bol vydaný do Rakúska, ale zistili, že je fyzicky neschopný slúžiť v armáde. Potom sa vrátil do Mníchova.
Prepuknutie 1. Svetovej vojny v roku 1914 prišlo ako príležitosť pre Hitlera ako získať peniaze. Dobrovoľne sa prihlásil do bavorskej jednotky v nemeckej armáde a slúžil celú vojnu. Hoci bol opakovane vyznamenaný za statočnosť, nikdy nebol povýšený. Vo vojne, kde boli veľké obete nadriadení mu dávali úlohu ako človeka, ktorý mohol niesť odkazy a robiť iné nebezpečné práce, ale nebol schopný viesť mužov do vojny.
Hitler videl zákopovú vojnu ako súboj pre prežitie rás, súboj, ktorý bol podstatou existencie. V tom istom čase jeho protižidovské názory dosahovali vrchol. Keď bolo Nemecko v roku 1918 porazené, Hitler ležal vo vojenskej nemocnici. Rozhodol sa, že to boli Židia, kto zapríčinil nemeckú porážku a že vstúpi do politiky a zachráni krajinu.
Po skončení vojny sa Hitler vrátil do Mníchova. Bol zvolený ako politický hovorca obvodnou vojenskou základňou, dostal špeciálny tréning a dostal príležitosť nacvičiť si verjné prejavy pred tým ako vrátia vojnových zajatcov. Jeho rečnícke úspechy viedli k tomu, že ho vybrali za pozorovateľa politických skupín v mníchovskej oblasti. Z tejto pozície skúmal nemeckú robotnícku stranu, jednu z mnohých nacionalistických a rasistických združení, ktoré sa objavili v Mníchove v povojnových rokoch.
Nemecká robotnícka strana, premenovaná na Národnú robotnícku stranu Nemecka (NSDAP alebo Nacionalistická strana), Sa stala centrom Hitlerovej pozornosti. Tu našiel odbytisko pre svoj talent politickej agitácie a stranícku organizáciu. Strana propagovala v základe tie isté myšlienky, s ktorými sa Hitler stretol vo Viedni: násilný rasový nacionalizmus a antisemitizmus. Zdieľal tiež opozičný nacistický názor voči liberálnej demokracii Nemeckej Weimarskej republiky, ktorá bola ustanovená po vojne.
Napriek tomu, že bol vojak v armáde, čoskoro sa stal novým hovorcom strany. Jeho nadanie na verjné vystupovanie a využívanie miestnych armádnych zdrojov na získavanie publicity spôspbilo, že na podujatiach sponzorovanýck 100 až 200-člennou organizáciou prichádzalo obrovské množstvo ľudí. Keď na zhromaždení 29. februára 1920 Hitler prezentoval oficiálny program strany, bolo tam až 2000 ľudí. Hitler bol v nasledujúcom mesiaci uvoľnený z armády a čoskoro sa dostal do vedenia nacistickej strany.
Bol najlepším náborárom strany a vďaka tomu, že bolo potrebné platiť za účasť na jeho vystúpeniach, aj najúspešnejším získavačom financií.

Ak mu niekto zo strany protirečil, Hitler vždy našiel spôsob ako sokov a rivalov vyhnať zo strany. Niekoľkokrát sa vyhrážal, že opustí stranu sám. Hitler dosával dostatočnú podporu a 29. júla 1921 bol zvolený za Fűhrera (absolútneho vodcu) strany.
V roku 1926 založil osobnú políciu SS (Schutzstaffel). V roku 1932 NSDAP získala 37,4% hlasov a Hitler bol vymenovaný ríšskym kancelárom. V boji za samovládu použil všetky prostriedky, likvidoval svojich politických protivníkov (požiar ríšskeho snemu v roku 1933)a zbavil sa nepohodlných vodcov SA (tzv. noc dlhých nožov v roku 1934)
Noc dlhých nožov bola krvavá čistka v Nemecku, ku ktorej došlo v noci z 29.-30.6.1934. Vraždeniu predchádzal Hitlerov rozkaz jednotkám SS (jeho presné znenie sa doposiaľ nepodarilo zistiť). Cielom bola likvidácia potenciálnych Hitlerových súperov a iných nepohodlných osôb. Útok bol namierený hlavne proti vedení SA (E. Röhm), ale zavraždení boli i generálovia Kurt von Schleicher, G. von Kahr a G. Strasser. Oficiálne Hitler ohlásil smrť 77 ľudí; odhaduje sa, že ich bolo aspoň 200.
Po Hindenburgovej smrti v auguste 1934 vyhlásil koniec republiky a začiatok budovania tretej ríše, potom seba samého vodcom národa. Stal sa i vrchným veliteľom armády. Budoval systém jednej strany, vševládny policajný režim, v zahraničnej politike postupne, v podstate bez odporu (politického appeasementu), revidoval versailleskú mierovú zmluvu (obnova brannej moci 1935, obsadenie Porýnia 1936, anšlus Rakúska 1938, rozbitie ČSR 1938-39).
Nasledovala Berchtesgadenská schôdzka, schôdzka Hitlera s premiérom N. Chamberlainem v Hitlerovom letnom sídle 15.9.1938. Hitler tu formuloval svoje požiadavky voči ČSR. Požadoval, aby ČSR odstúpila Nemecku okresy s viac než 50% nemeckého obyvateľstva a zrušila zmluvu so ZSSR. Británia s nemeckými požadiavkami súhlasila. Potom prebehli Godesberské jednania, znovu medzi Hitlerem a britským premiérom 22.-24.9.1938 v Godesbergu v Nemecku, o spôsobe a konkrétnych opatreniach pripojenia československého pohraničia k Nemecku. Hitler tu predložil radu ďalších územných požiadaviek voči ČSR (vrátane požiadaviek Poľska a Maďarska); v ČSR 22.9.1938 prebehli masové demonštrácie proti prijatiu ultimát a 23.9. 1938 bola vyhlásená mobilizácia. 1.10.1938 boli obsadené Sudety a 15.3.1939 bol obsadený zbytok územia ČSR, bol zriadený protektorát Böhmen und Mähren. Mníchovská dohoda prejednala odstúpenie pohraničných územií ČSR obývaných nemeckou menšinou Nemecku; podpísaná 29.9.1938 na konferencií v Mnichove predstaviteľmi Nemecka (Hitler), Talianska (B. Mussolini), Veľkej Británie (N.

Chamberlain) a Francúzska (E. Daladier). Mnichovská dohoda bola dôsledkom politiky appeasementu, a rozvratnej kampane Sudetonemeckej strany. Zástupci československej vlády na konferencií pozvaní neboli; dohoda prijatá štyrmi veľmocami bola pre československú stranu ultimátom, ktoré pod nátlakom prijala. Československá republika na základe mníchovskej dohody stratila rosiahlé hospodársky a hlavne strategicky významné územia v pohraničných oblastiach (asi 1/3 územia). V októbri 1938 vyhovela ČSR i územným požiadavkám Poľska (Tešínsko) a v novembri i Maďarska (južné a východné Slovensko, veľká časť Podkarpatskej Rusi). V roku 1942 prehlásili mníchovskú dohodu za neplatnú Veľká Británie a Francúzsko, 1944 Taliansko a 1973 Nemecko (SRN). Dňa 1.9.1939 Hitler napadol Poľsko, čo rozpútalo 2. svetovú vojnu. Zozačiatku mal veľké úspechy. Hitler obsadil v roke 1940 Dánsko, Holandsko, Belgicko, v júni skladá zbrane Francúzsko. V roku 1941 začína operovať v severnej Afrike Afrika Korps a v apríli kapituluje Juhoslávia a Grécko. V lete 1939 uzavrel dve zmluvy so SSSR. Nemecko-sovietské zmluvy boly uzavrené v Berlíne a v Moskve z iniciatívy Hitlera a J.V. Stalina. Dňa 19.8.1939 bola podpísaná dohoda o obchode a úvere, 23.8.1939 pakt o neútočení a 28.9.1939 zmluva o priateľstve a spolupráci. Išlo o široko založený program spolupráce, doplnený tajnými protokolmi o rozdelení Poľska a vytvorení záujmových sfér na východe Európy. Na ich základe viedol Stalin sovietsko-fínsku vojnu v rokoch 1939-1940 a v roku 1940 uskutočnil anexiu baltských krajín, Besarábiu a časť Bukoviny. Nemecko-sovietske zmluvy výrazne ovplivnili prvú fázu 2. svetovej vojny v rokoch 1939-1941, lebo Stalin v zmysle zmluvy podporoval Hitlerovú agresiu v Európe. Hitler zmluvy spravil neplatnými prepadnutím ZSSR. Plán Barbarossa bol krycí názov pre prepadnutie ZSSR Nemeckom 22.6.1941, jedna z najvetších vojenských operacií 2. světové vojny, vedená taktikou bleskovej vojny. V jej čele stál do decembra 1941 nemecký maršál W. von Brauchitsch, potom sa ujal vedenia sám Hitler. Plány operácie Barbarossa boli vypracováné koncom roku 1940. Koncom roka 1940 (bitva o Anglicko) a hlavne prelomu 1942-1943 (bitva pri Stalingrade) došlo k zlomu. Hitler podlahol iluzii vlastnej neporaziteľnosti a doplatil na to, na čo Nemecko už doplatilo v prvej svetovej vojne, na dvoch frontoch sa bojovať nedá ani s výbornou technikou a generálmi, čo tretia ríša bezpochyby mala.

Hitler nastolil brutálný totalitný režim a teror, často so súhlasom velkej časti nemeckého obyvateľstva. V júli 1944 unikol pokusu o atentát a začal stotožňovať svoj osud s osudom štátu. Tento atentát sa nazýva júlové spiknutie a išlo o spiknutie nemeckých dôstojníkov s cieľom zavraždiť Hitlera uskutečnené 20.7.1944; pripravované od začiatku roku 1943. Hitlera mala nahradiť vláda schopná uzavrieť mier. Vykonávateľom atentátu bol plukovník Hitlerovho štábu gróf C.S. von Stauffenberg, ktorý dopravil bombu do jednacej miestnosti Hitlerovho veliteľského bunkra v Rastenburgu vo východnom Prusku. Výbuch zabil štyroch prítomných, Hitler bol ľahko zranený a spiknutie stroskotalo. Po atentáte bolo popravených 150 osôb, medzi nimi 30 generálov, 15 ďalších prinútených k samovražde. Na konci vojny, po vstupe sovietskej armády do Berlína, spáchal v podzemí svojho bunkra samovraždu. V svojej poslednej vôli ustanovil Hitler Dönitze svojím nástupcom a 1.5.1945 menoval Dönitz ako ríšský prezident vládu grófa J.L. Schwerin-Krosigka, 23.5. bol Britmi zatknutý. Bol súdený ako vojnový zločinec a 1946-1956 veznený v Spandau (Berlín). Vývoj členskej základne NSDAP

Rok Počet členov Zisk vo voľbách
1925 27 000
1927 70 000
1928 108 000 2,6%
1929 178 000
1930 250 000 18,3%
1931 800 000
1032 1 300 000 37,4%
1933 4 000 000 44%(marec),92%(november*)
1939 8 000 000
*zmanipulované voľby.

Vladimír Iľjič Lenin


Vladimír Iľjič Lenin 
Zakladateľ diktatúry

Štát, ktorý vytvoril Lenin, vydržal takmer 80 rokov a do svojho rozpadu roku 1991 priniesol tyraniu a utrpenie do veľkej časti Európy a Ázie.

Prvý komunistický štát na svete. Sovietsky zväz bol výtvorom Vladimíra Iľjiča Ulianova, ktorý prijal meno Lenin. Leninovo založenie štátu s mocenským monopolom jednej strany, ktorý sa opieral o tajnú políciu a systém pracovných táborov, výrazne ovplyvnilo smer vývoja 20.storočia.
Neochvejne nemilosrdný Lenin- ktorý sa sťažoval, že ,,Rus...nie je schopný aplikovať tvrdé opatrenia revolučného teroru“- bol zároveň oslňujúci, ale aj neschopný, veľmi chápavý, ale aj slepý.
MARXIZMUS A REVOLÚCIA
Tento zástupca pracujúcich sa narodil roku 1870 v Simbirsku na Volge v rodine patriacej k strednej vrstve. Lenin získal oprávnenie pracovať ako právnik, väčšinu svojej dospelosti však strávil v kruhu emigrantských intelektuálov za hranicami Ruska. Jeho staršieho brata obesili roku 1887 za prípravu atentátu na cára. Lenin bol odvtedy presvedčený, že ,,správne uvažujúci a skutočne čestný človek musí byť revolucionárom“. Štúdium Karola Marxa v ňom prebudilo vieru v ,,triedny boj“. Po víťazstve proletariátu sa mal štát zmocniť všetkého majetku a ocitnúť sa v stave ideálneho komunizmu, v ktorom budú všetci odmeňovaní podľa svojich potrieb.
Za tieto názory ho poslali do vyhnanstva. Na zjazde roku 1903 rozdelilo ruských sociálnych demokratov Leninovo naliehanie na vybudovanie strany, ktorú by ovládla stranícka elita.
Na tomto zhromaždení sa leninisti sformovali do radikálneho krídla a prijali označenie boľševici /od ruského výrazu boľšinstvo, t.j.väčšina/. Počas revolúcie roku 1905 hrali boľševici iba nevýznamnú úlohu a prakticky sa nezúčastnili na februárovej revolúcii roku 1917, ktorá zmietla cára. Lenin bol v tom čase v Zürichu a obával sa, že počas jeho života nenastane ,,skutočná revolúcia“. V apríli sa síce vrátil do Ruska, ale po neúspešnom júlovom boľševickom puči utiekol do Fínska. Druhý pokus o prevrat vyniesol Lenina k moci a postavil ho na čelo vlády. Za Leninovým úspechom v nasledujúcej občianskej vojne stála predovšetkým Červená armáda Leva Trockého.
Lenin rozpustil pod hrozbou zbraní prvé ruské slobodne zvolené ústavodarné zhromaždenie. Vyniesol stranu na úroveň bohov a začlenil do straníckej politiky ,,oprávnené krutosti“ ako spôsob ochrany ,,veriacich“. Receptom na ,,neveriacich“ bolo vyslanie na front, povinná práca, konfiškácia majetku, zatknutie, poprava zastrelením.

Keď roku 1924 Lenin zomrel, vystavili ho nabalzamované telo v mauzóleu na moskovskom Červenom námestí.

Napoléon Bonaparte





 
Napoleonov príbeh
sa začína na ostrove Korzika, kde sa 15. 8. 1769 narodil. Tento ostrov vtedy ešte patril Janovskej republike. Táto ho pár mesiacov po Napoleonovom narodení predala Francúzsku. Na Korzike „vyčíňal“ Paoli, bojovník za nezávislosť tohto ostrova, ktorého odboj Francúzi krvavo potlačili a on musel emigrovať do cudziny.