986 - 987
Narodil sa približne roku 967. Bol synom kráľa Lothara a jeho manželky Emmy, dcéry italského kráľa Lothara. Dostal prídomok Lenivý. Bol korunovaný roku 979, ešte za života svojho otca, no fakticky vládol až po jeho smtri roru 986. Bol posledným panovníkom Francie zo slávnej dynastie Karolovcov. Vládol prakticky iba rok. Zomrel roku 987, vo veku 20 rokov. Oženil sa s Adelaidou, vdovou po grófovi Gevandan a Aquitánie, ktorá bola sestrou grófa z Anjou. S Adelaidou nemali žiadne deti a tak sa po jeho smrti začal typický stredoveký boj o nástupníctvo. Jedným z kandidátov bol Ľudovítov strýko Karol, vojvoda Dolnolotrinský. Duchovenstvo na čele s Adalberonom a Gerbertom (neskorší pápež Silvester II.) presadzovali Huga Capeta, jedného z najmocnejších šľachticov doby. Dva mesiace po smrti Ľudovíta Adalberon korunoval Huga Capeta. Vo Francii nastúpila nová dynastia Kapetovcov.
streda 2. februára 2011
Lothar
954 - 986
Bol synom Ľudovíta IV. a Gerberge Saskej, sestry cisára Ota Veľkého. Na trón nastúpil po smrti svojho otca roku 954. Spočiatku bol jeho poručníkom Hugo Veľký a neskôr Bruno, arcibiskup kolínsky. Začiatok jeho vlády sprevádzali vojny s novými vazalmi v Normandii. Do sporu sa dostal aj s cisárom Ottom II., ktorý takmer dobyl Paríž. Lothar napokon vyhral, obaja súperi podpísali mier a Lothar sa stal opatrovníkom mladého Otta III. Lothar zomrel 2. marca 986. S manželkou Emmou, dcérou Lothara kráľa Itálie, mal syna Ľudovíta, ktorý nastúpil na trón ako Ľudovít V.
Bol synom Ľudovíta IV. a Gerberge Saskej, sestry cisára Ota Veľkého. Na trón nastúpil po smrti svojho otca roku 954. Spočiatku bol jeho poručníkom Hugo Veľký a neskôr Bruno, arcibiskup kolínsky. Začiatok jeho vlády sprevádzali vojny s novými vazalmi v Normandii. Do sporu sa dostal aj s cisárom Ottom II., ktorý takmer dobyl Paríž. Lothar napokon vyhral, obaja súperi podpísali mier a Lothar sa stal opatrovníkom mladého Otta III. Lothar zomrel 2. marca 986. S manželkou Emmou, dcérou Lothara kráľa Itálie, mal syna Ľudovíta, ktorý nastúpil na trón ako Ľudovít V.
Ľudovít IV.
936 - 954
Narodil sa 10. októbra 920. Bol synom Karola III. a princezny Eadgifi Anglickej. Keď Rudolf, vojvoda Burgundský zajal jeho otca, matka okamžite aj s chlapcom odplávala do Anglicka. Ľudovít mal vtedy iba tri roky. Po smrti Rudolfa(936) bol povolaný späť do Francúzska, jeho moc však bola obmedzená iba na malé územie. Aj napriek mladému veku sa snažil získať rešpekt svojich šľachticov. Neustále však mal konflikty s Hugom Veľkým, grófom parížskym. V roku 939 sa zapojil do boja s cisárom Ottom Veľkým o územie Lorraine. Celé to skončilo typicky stredoveko. Mier potvrdili sobášom. Ľudovít si zobral za manželku Ottovu sestru Gerberge, s ktorou potom mal dvoch synov a dcéru. Ľudovít potom vládol relatívne v pokoji až do svojej smrti 10. októbra 954.
Rudolf (Raoul), vojvoda burgundský
923 - 936
Bol synom Richarda, vojvodu Burgundska. Od roku 921 bol vojvodom Burgundska. Roku 923 po smrti kráľa Róberta I. bol zhromaždením šľachticov zvolený za kráľa. Vojvodstvo odovzdal svojmu bratovi. Za manželku si zobral Emmu Parížsku, sestru Huga Kapeta, no ich manželstvo bolo bezdetné. Panoval až do svojej smrti 15. januára 936.
Bol synom Richarda, vojvodu Burgundska. Od roku 921 bol vojvodom Burgundska. Roku 923 po smrti kráľa Róberta I. bol zhromaždením šľachticov zvolený za kráľa. Vojvodstvo odovzdal svojmu bratovi. Za manželku si zobral Emmu Parížsku, sestru Huga Kapeta, no ich manželstvo bolo bezdetné. Panoval až do svojej smrti 15. januára 936.
Róbert I.
922 - 923
Narodil sa okolo roku 865. Bol mladším synom Róberta z Anjou a bratom kráľa Oda. V čase bratovho panovania získal hodnosť vojvodu. Keď Odo roku 898 zomrel, rešpektoval nárok Karola III. na trón za čo mu on potvrdil všetky jeho majetky. Róbert sa potom naďalej venoval obrane severu krajiny pred Normanmi. Roku 921 však Róbert porušil vazalský sľub voči Karolovi. Podporovaný mnohými duchovnými a silnými šľachticmi bol korunovaný ako protikráľ. Obaja králi zberali vojsko, ktoré sa stretlo v krvanej bitke pri Soissons. Podľa tradície Róberta v priamom súboji zabil jeho súper. Jeho potomkovia sa však presadili. Vnuk Hugo sa stal zakladateľom novej francúzskej dynastie Kapetovcov.
Narodil sa okolo roku 865. Bol mladším synom Róberta z Anjou a bratom kráľa Oda. V čase bratovho panovania získal hodnosť vojvodu. Keď Odo roku 898 zomrel, rešpektoval nárok Karola III. na trón za čo mu on potvrdil všetky jeho majetky. Róbert sa potom naďalej venoval obrane severu krajiny pred Normanmi. Roku 921 však Róbert porušil vazalský sľub voči Karolovi. Podporovaný mnohými duchovnými a silnými šľachticmi bol korunovaný ako protikráľ. Obaja králi zberali vojsko, ktoré sa stretlo v krvanej bitke pri Soissons. Podľa tradície Róberta v priamom súboji zabil jeho súper. Jeho potomkovia sa však presadili. Vnuk Hugo sa stal zakladateľom novej francúzskej dynastie Kapetovcov.
Karol III. Prostý (jednoduchý)
898 - 922
Narodil sa 17. septembra 879. Bol synom kráľa Ľudovíta II. a Adelaidy. Narodil sa však až po otcovej smrti. Od roku 898, po smrti Oda, bol kráľom Francie. Jeho prvou manželkou bola Frederonne. Po jej smrti roku 917 si vzal druhú manželku Eadgifu, dcéru anglického panovníka Eduarda. Aj keď bol členom karolovskej dynastie a teda mal väčší nárok na trón, šľachta zvolila za panovníka mocného parížskeho vojvodu Oda. Panovať začal až po jeho smrti roku 898 a vládol do roku 922. Územie, ktoré ovládal sa zhodovalo približne s územím dnešného Francúzska. Musel však súhlasiť s definitívnym usadením Normanov na svojom území v kraji, ktorý sa dodnes nazýva Normandia. V roku 922 sa proti nemu vzbúrili šľachtici a zvolili protikandidáta Róberta I., brata predošlého panovníka Oda. V bitke pri Soissons Róbert padol, no zle dopadol aj Karol. Za kráľa napokon šľachta zvolila Rudolfa Burgundského, ktorý Karola zajal a uväznil. Vo väzení 7. novembra 929 Karol, zomrel.
Narodil sa 17. septembra 879. Bol synom kráľa Ľudovíta II. a Adelaidy. Narodil sa však až po otcovej smrti. Od roku 898, po smrti Oda, bol kráľom Francie. Jeho prvou manželkou bola Frederonne. Po jej smrti roku 917 si vzal druhú manželku Eadgifu, dcéru anglického panovníka Eduarda. Aj keď bol členom karolovskej dynastie a teda mal väčší nárok na trón, šľachta zvolila za panovníka mocného parížskeho vojvodu Oda. Panovať začal až po jeho smrti roku 898 a vládol do roku 922. Územie, ktoré ovládal sa zhodovalo približne s územím dnešného Francúzska. Musel však súhlasiť s definitívnym usadením Normanov na svojom území v kraji, ktorý sa dodnes nazýva Normandia. V roku 922 sa proti nemu vzbúrili šľachtici a zvolili protikandidáta Róberta I., brata predošlého panovníka Oda. V bitke pri Soissons Róbert padol, no zle dopadol aj Karol. Za kráľa napokon šľachta zvolila Rudolfa Burgundského, ktorý Karola zajal a uväznil. Vo väzení 7. novembra 929 Karol, zomrel.
Odo(Eudes), vojvoda parížsky
888 - 898
Narodil sa približne roku 860. Bol synom Róberta, vojvodu z Anjou. Tituloval sa ako vojvoda parížsky. V rokoch 888 – 898 bol kráľom Francie. Vynikol najmä svojou statočnosťou v bojoch s Normanmi. Bol to veľký protiklad s kráľom Karolom Tučným, preto šľachta krátko pred smrťou Karola zosadila z trónu a za kráľa zvolili práve Oda. Bol korunovaný roku 888. Pokračoval v boji s Normanmi, ktorých niekoľko krát porazil, no čoskoro musel bojovať aj proti domácej šľachte, ktorá presadzovala protikandidáta Karola III. Spočiatku ho podporoval mocný Arnulf, vládca „Nemecka“(bývalej východnej časti Franskej ríše), no roku 894 sa aj on pridal na stranu Karola. V zápase, ktorý trval tri roky sa Odo nakoniec musel vzdať územia na severe Francie. Čoskoro po skončení bojov 1. januára 898 zomrel.
Narodil sa približne roku 860. Bol synom Róberta, vojvodu z Anjou. Tituloval sa ako vojvoda parížsky. V rokoch 888 – 898 bol kráľom Francie. Vynikol najmä svojou statočnosťou v bojoch s Normanmi. Bol to veľký protiklad s kráľom Karolom Tučným, preto šľachta krátko pred smrťou Karola zosadila z trónu a za kráľa zvolili práve Oda. Bol korunovaný roku 888. Pokračoval v boji s Normanmi, ktorých niekoľko krát porazil, no čoskoro musel bojovať aj proti domácej šľachte, ktorá presadzovala protikandidáta Karola III. Spočiatku ho podporoval mocný Arnulf, vládca „Nemecka“(bývalej východnej časti Franskej ríše), no roku 894 sa aj on pridal na stranu Karola. V zápase, ktorý trval tri roky sa Odo nakoniec musel vzdať územia na severe Francie. Čoskoro po skončení bojov 1. januára 898 zomrel.
utorok 1. februára 2011
Karol Tučný
884 - 887
Narodil sa približne roku 832. Bol synom Ľudovíta Nemca. Bol panovníkom Východofranskej ríše. Po abdikácii svojho brata Karolmana sa roku 879 stal kráľom Itálie a roku 881 ho korunovali za cisára. Po smrti Karolmana, vládcu Zapadofranskej ríše sa stal aj kráľom Francie.(12.12.884) Až na územie Burgundska tak ovládol znovu všetky územia bývalej veľkej Franskej ríše, ktorú vytvoril ešte Karol Veľký. Svojmu veľkému predchodcovi sa ale ani zďaleka nevyrovnal. Pramene ho opisujú ako nešikovného, bez nejakých výnimočných schopností. Navyše ho postihovali aj opakujúce sa záchvaty epilepsie. Nebol úspešný ani vo vojenskej oblasti. V Itálii neúspešne bojoval zo Saracénmi a roku 886 si dokonca musel vykúpiť mier od Vikingov, ktorí prekvapujúco prepadli Paríž. Šľachta samozrejme dlho neotáľala a využila situáciu. Ctižiadostivý synovec Arnulf zorganizoval vzburu a roku 887 si privlastnil územie Nemecka. Karol však nič nepodnikol, odišiel do Neidingenu, kde o dva mesiace , 13. januára 888 zomrel. Veľká franská ríša sa definitívne rozpadla. Arnulf získal územie Nemecka a Lotrinska, Itáliu dobyl Berengar, územie Francie získal parížsky vojvoda Odo, Burgundsko Rudolf a Provenskálsko Ľudovít Slepý.
Narodil sa približne roku 832. Bol synom Ľudovíta Nemca. Bol panovníkom Východofranskej ríše. Po abdikácii svojho brata Karolmana sa roku 879 stal kráľom Itálie a roku 881 ho korunovali za cisára. Po smrti Karolmana, vládcu Zapadofranskej ríše sa stal aj kráľom Francie.(12.12.884) Až na územie Burgundska tak ovládol znovu všetky územia bývalej veľkej Franskej ríše, ktorú vytvoril ešte Karol Veľký. Svojmu veľkému predchodcovi sa ale ani zďaleka nevyrovnal. Pramene ho opisujú ako nešikovného, bez nejakých výnimočných schopností. Navyše ho postihovali aj opakujúce sa záchvaty epilepsie. Nebol úspešný ani vo vojenskej oblasti. V Itálii neúspešne bojoval zo Saracénmi a roku 886 si dokonca musel vykúpiť mier od Vikingov, ktorí prekvapujúco prepadli Paríž. Šľachta samozrejme dlho neotáľala a využila situáciu. Ctižiadostivý synovec Arnulf zorganizoval vzburu a roku 887 si privlastnil územie Nemecka. Karol však nič nepodnikol, odišiel do Neidingenu, kde o dva mesiace , 13. januára 888 zomrel. Veľká franská ríša sa definitívne rozpadla. Arnulf získal územie Nemecka a Lotrinska, Itáliu dobyl Berengar, územie Francie získal parížsky vojvoda Odo, Burgundsko Rudolf a Provenskálsko Ľudovít Slepý.
Karolman
882 - 884
Bol synom kráľa Francie, Ľudovíta Koktavého a jeho prvej manželky Ansqarde Burgundskej. Jeho bratom a spoluvládcom bol Ľudovít III. Kráľom sa stal po otcovej smrti roku 879. Časti šľachty sa nepozdávalo mať dvoch kráľov, no nakoniec oboch bratov podporili. Roku 880 v Amiens si obaja bratia rozdelili otcove územie. Karolman dostal Burgundsko a Aquitániu. V tom istom roku obaja potlačili vzburu vojvodu Bosa, ktorý sa vyhlásil za kráľa Provensálska. Keď Ľudovít III. roku 882 zomrel, Karolman sa stal jediným panovníkom. Kráľovstvo však bolo vo veľmi zlom stave. Neustále boje vyprázdňovali pokladnicu, krajinu opakovane napádali Normani. Karolman už nebol schopný potláčať vzbury šľachticov ani v svojom vlastnom Burgundsku. Zomrel na poľovačke 12. decembra 884. Nástupcom sa stal Karol Tučný.
Bol synom kráľa Francie, Ľudovíta Koktavého a jeho prvej manželky Ansqarde Burgundskej. Jeho bratom a spoluvládcom bol Ľudovít III. Kráľom sa stal po otcovej smrti roku 879. Časti šľachty sa nepozdávalo mať dvoch kráľov, no nakoniec oboch bratov podporili. Roku 880 v Amiens si obaja bratia rozdelili otcove územie. Karolman dostal Burgundsko a Aquitániu. V tom istom roku obaja potlačili vzburu vojvodu Bosa, ktorý sa vyhlásil za kráľa Provensálska. Keď Ľudovít III. roku 882 zomrel, Karolman sa stal jediným panovníkom. Kráľovstvo však bolo vo veľmi zlom stave. Neustále boje vyprázdňovali pokladnicu, krajinu opakovane napádali Normani. Karolman už nebol schopný potláčať vzbury šľachticov ani v svojom vlastnom Burgundsku. Zomrel na poľovačke 12. decembra 884. Nástupcom sa stal Karol Tučný.
Ľudovít III.
879 - 882
Narodil sa okolo roku 863. Bol najstarším synom kráľa Francie, Ľudovíta Koktavého a Ansqarde jeho prvej manželky. Stal sa kráľom spoločne so svojím bratom Karolmanom, po smrti svojho otca roku 879. Celistvé územie Francie sa tak začalo rozpadávať. Ľudovít vládol v oblasti Neustrie. Vojvoda Boso, švagor Karla Lysého, odoprel vernosť obom bratom a vyhlásil sa za kráľa Provensálska. Bratia v roku 880 vytiahli spoločne proti nemu a odobrali mu veľkú časť území. Roku 881 Ľudovít porazil ešte Normanov. No už 5. augusta 882 zomrel bez potomkov, čím celé územie malo opäť sa jedného panovníka Karolmana.
Narodil sa okolo roku 863. Bol najstarším synom kráľa Francie, Ľudovíta Koktavého a Ansqarde jeho prvej manželky. Stal sa kráľom spoločne so svojím bratom Karolmanom, po smrti svojho otca roku 879. Celistvé územie Francie sa tak začalo rozpadávať. Ľudovít vládol v oblasti Neustrie. Vojvoda Boso, švagor Karla Lysého, odoprel vernosť obom bratom a vyhlásil sa za kráľa Provensálska. Bratia v roku 880 vytiahli spoločne proti nemu a odobrali mu veľkú časť území. Roku 881 Ľudovít porazil ešte Normanov. No už 5. augusta 882 zomrel bez potomkov, čím celé územie malo opäť sa jedného panovníka Karolmana.
Ľudovít II. Koktavý
877 - 879
Narodil sa 1. novembra 846. Bol synom kráľa Francie Karola II. a Ermentrude Orleánskej. Bol celkovo trikrát ženatý a mal štyri deti. S prvou manželkou Ansgarde Burgundskou mal dvoch synov, neskorších kráľov Francie Ľudovíta III. a Karolmana. S druhou manželkou Adelaidou Judit z Paríža mal dcéru Ermentrude, princeznú západných Frankov. S treťou Luidgardou Saskou mal jedného syna, tak isto neskoršieho kráľa Francie, Karola III. Ľudovít bol fyzicky veľmi slabý s chatrným zdravím a svojho otca prežil iba o dva roky. Zomrel 10. apríla 879. Územie, ktoré spravoval si rozdelili jeho dvaja synovia z prvého manželstva Ľudovít a Karolman.
Narodil sa 1. novembra 846. Bol synom kráľa Francie Karola II. a Ermentrude Orleánskej. Bol celkovo trikrát ženatý a mal štyri deti. S prvou manželkou Ansgarde Burgundskou mal dvoch synov, neskorších kráľov Francie Ľudovíta III. a Karolmana. S druhou manželkou Adelaidou Judit z Paríža mal dcéru Ermentrude, princeznú západných Frankov. S treťou Luidgardou Saskou mal jedného syna, tak isto neskoršieho kráľa Francie, Karola III. Ľudovít bol fyzicky veľmi slabý s chatrným zdravím a svojho otca prežil iba o dva roky. Zomrel 10. apríla 879. Územie, ktoré spravoval si rozdelili jeho dvaja synovia z prvého manželstva Ľudovít a Karolman.
Karol II. Lysý
843 - 877
Narodil sa 13. júna 823. Bol synom cisára Ľudovíta Pobožného a jeho druhej manželky Judity. V čase narodenia boli jeho nevlastní bratia už dospelí a vládli rozsiahlym oblastiam veľkej Franskej ríše. Pokusy otca prideliť Karlovi územia na úkor starších nevlastných bratov viedli k povstaniu Lothara aj Ľudovíta Nemca proti otcovi. Jeho smrť v roku 840 viedla zákonite k vojne medzi bratmi. Cisársky titul zdedil najstarší Lothar. Karol a Ľudovít sa proti nemu spojili a roku 841 ho spoločne porazili. Koniec vojny bol potvrdený slávnou zmluvou vo Verdune roku 843. Vnuci Karla Veľkého si tak rozdelili na tri časti obrovskú ríšu, ktorú vytvoril ich dedo. Karol získal územia na západe, neskoršiu Franciu, Ľudovít Nemec východné oblasti zodpovedajúce približne územiu Nemecka. Lotharovi zostal cisársky titul a územie uprostred, od Flanderska cez Porýnie, Burgundsko, až po severné Taliansko. Po rozdelení ríše a upokojení situácie bratia začali dokonca opäť spolupracovať a niekoľkokrát (v r. 848, 851 a 854 ) sa stretli na rôznych miestach. Boli to pomerne pokojné, mierové roky. V roku 855 Lothar zomrel a o tri roky nato nespokojní šľachtici západnej časti pozvali do krajiny Ľudovíta Nemca, aby zbavil Karla trónu. Karla podporili iba biskupi. Karol nedokázal s bratom bojovať a utiekol do Burgundska. Biskupi na čele s Welfsom však odmietli Ľudovíta korunovať. V roku 860 sa vlády pokúšal zmocniť Karol Provensalský, ale neuspel ani on. Keď roku 869 zomrel Lothar II, chcel sa Karol zmocniť jeho územia, no napokon si ho musel rozdeliť s Ľudovítom Nemcom. Karol bojoval aj proti Normanom, ktorí pustošili územie zo severu. Niekoľkokrát si musel mier kúpiť zaplatením bohatého tribútu. V snahe zastaviť a spomaliť ich pustošivé vpády, nechal Karol v celej krajine upevniť mosty. V roku 875 po smrti cisára Ľudovíta II, podporovaný pápežom Jánom VIII, odišiel do Itálie, kde ho najskôr pápež korunoval za kráľa v Pávii a následne v Ríme 29. decembra aj za cisára. Ľudovít Nemec, ktorý bol tak isto kandidátom na cisársky titul v hneve napadol územie Francie a tak sa nový cisár musel urýchlene vrátiť domov. Utrpel však porážku. Pápež Ján VIII., ktorý mal hlavnú zásluhu na jeho cisárskom titule bol ohrozovaný Saracénmi z juhu, preto žiadal Karolov urýchlený návrat do Itálie. Po prechode cez Alpy ho ale šľachta prijala veľmi chladne a dokonca aj jeho švagor Boso, ktorému zveril správu Lombardie, mu odmietol vojensky pomôcť. V tom istom čase sever Itálie obsadil Karolman, syn Ľudovíta Nemca. Karol sa teda vydal späť na spiatočnú cestu. Bola to ale jeho posledná cesta. 5. alebo 6. októbra 877 zomrel. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Ľudovít, ktorého matkou bola Ermentrúda z Orleánsu.
Narodil sa 13. júna 823. Bol synom cisára Ľudovíta Pobožného a jeho druhej manželky Judity. V čase narodenia boli jeho nevlastní bratia už dospelí a vládli rozsiahlym oblastiam veľkej Franskej ríše. Pokusy otca prideliť Karlovi územia na úkor starších nevlastných bratov viedli k povstaniu Lothara aj Ľudovíta Nemca proti otcovi. Jeho smrť v roku 840 viedla zákonite k vojne medzi bratmi. Cisársky titul zdedil najstarší Lothar. Karol a Ľudovít sa proti nemu spojili a roku 841 ho spoločne porazili. Koniec vojny bol potvrdený slávnou zmluvou vo Verdune roku 843. Vnuci Karla Veľkého si tak rozdelili na tri časti obrovskú ríšu, ktorú vytvoril ich dedo. Karol získal územia na západe, neskoršiu Franciu, Ľudovít Nemec východné oblasti zodpovedajúce približne územiu Nemecka. Lotharovi zostal cisársky titul a územie uprostred, od Flanderska cez Porýnie, Burgundsko, až po severné Taliansko. Po rozdelení ríše a upokojení situácie bratia začali dokonca opäť spolupracovať a niekoľkokrát (v r. 848, 851 a 854 ) sa stretli na rôznych miestach. Boli to pomerne pokojné, mierové roky. V roku 855 Lothar zomrel a o tri roky nato nespokojní šľachtici západnej časti pozvali do krajiny Ľudovíta Nemca, aby zbavil Karla trónu. Karla podporili iba biskupi. Karol nedokázal s bratom bojovať a utiekol do Burgundska. Biskupi na čele s Welfsom však odmietli Ľudovíta korunovať. V roku 860 sa vlády pokúšal zmocniť Karol Provensalský, ale neuspel ani on. Keď roku 869 zomrel Lothar II, chcel sa Karol zmocniť jeho územia, no napokon si ho musel rozdeliť s Ľudovítom Nemcom. Karol bojoval aj proti Normanom, ktorí pustošili územie zo severu. Niekoľkokrát si musel mier kúpiť zaplatením bohatého tribútu. V snahe zastaviť a spomaliť ich pustošivé vpády, nechal Karol v celej krajine upevniť mosty. V roku 875 po smrti cisára Ľudovíta II, podporovaný pápežom Jánom VIII, odišiel do Itálie, kde ho najskôr pápež korunoval za kráľa v Pávii a následne v Ríme 29. decembra aj za cisára. Ľudovít Nemec, ktorý bol tak isto kandidátom na cisársky titul v hneve napadol územie Francie a tak sa nový cisár musel urýchlene vrátiť domov. Utrpel však porážku. Pápež Ján VIII., ktorý mal hlavnú zásluhu na jeho cisárskom titule bol ohrozovaný Saracénmi z juhu, preto žiadal Karolov urýchlený návrat do Itálie. Po prechode cez Alpy ho ale šľachta prijala veľmi chladne a dokonca aj jeho švagor Boso, ktorému zveril správu Lombardie, mu odmietol vojensky pomôcť. V tom istom čase sever Itálie obsadil Karolman, syn Ľudovíta Nemca. Karol sa teda vydal späť na spiatočnú cestu. Bola to ale jeho posledná cesta. 5. alebo 6. októbra 877 zomrel. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Ľudovít, ktorého matkou bola Ermentrúda z Orleánsu.
sobota 1. januára 2011
Belo I.
Belo bol najmladší z troch synov Vazula. Jeho otcom bol Vazul a matkou po mene neznáma príslušníčka rodu Tátoňovcov. Po otcovom oslepení utiekol spolu s bratmi do Čiech. V čase úteku bol ešte dieťa. Mohol sa narodiť niekedy medzi rokmi 1015 – 1020. Na rozdiel od bratov Ondreja a Levanteho, ktorí skončili na území Kyjevskej Rusi, Belo sa asi ako 25 ročný dostal do Poľska. Tu sa ho ujal Kazimír, pričom pravdepodobne rátal, že v prípade nástupníckych sporov bude môcť prostredníctvom neho zasiahnuť do Uhorskej politiky. V Poľsku sa aj oženil. Zobral si za manželku Rychezu (nem. Adelaidu, česky Rejčku), dcéru poľského kniežaťa Mieška II. a sestru Kazimíra. Keď roku 1048 zomrel nitriansky údelný vojvoda Domoslav a Ondrej I. stále nemal mužského potomka, pozval ho panovník do krajiny a určil ho za svojho nástupcu. Súčasne ho ustanovil aj za nitrianskeho a biharského vojvodu. ( Domoslav bol ich bratrancom, synom Ladislava Lysého, ktorý bol bratom ich otca Vazula). Keď Ondrej I. porušil zmluvu o nástupníctve, tým že korunoval svojho syna Šalamúna za kráľa, vypukla medzi súrodencami bratovražedná vojna. Bolo vyhral a chorľavý Ondrej na úteku zomrel. Tak sa aj ďalší Vazulov syn stal kráľom ako Belo I. Belo bol skúsený a tvrdý panovník, ktorý si nezávisle počínal už ako údelný vojvoda. Sídlil na nitrianskom hrade, odkiaľ spravoval 15 komitátov. Belo viedol aj vlastnú politiku, mal vlastné vojsko a razil svoje mince. Po nástupe na trón rázne potlačil pohanské povstanie v Potisí. Podľa kronikárov sa vtedy roľníci zišli vo veľkom dave a žiadali kráľa, aby im dovolil žiť ako pohanom. Tak ako žili ich otcovia. Dokonca vraj žiadali zrovnať kostoly zo zemou a obesiť vyberačov desiatkov. Snažil sa zaviesť aj poriadok v obchode a mincovníctve. Svoje dovtedajšie vojvodstvo prenechal svojim dvom synov Gejzovi a Ladislavovi. Gejza dostal Nitriansko s 11 komitátmi a Ladislav Biharsko a 4 komitáty. Belo však čoskoro 11. 9. 1063 zomrel. Do krajiny okamžite vpadol nemecký kráľ Henrich IV. A dosadil na trón Šalamúna, ktorý pred pár rokmi musel z Uhorska utiecť pred svojim strýkom Belom.
Ondrej I.
Bol jedným z troch synov Vazula, ktorého nechal Štefan I. oslepiť po tragickej smrti svojho syna Imricha. Narodil sa okolo roku 1015. Jeho otcom bol spomínaný Vazul, nitriansky knieža a nemenovaná matka z rodu Tátoňovcov. Po Vazulovom oslepení všetci synovia utiekli najprv do Čiech. Belo neskôr odišiel do Poľska a Ondrej a Levante do Kyjeva. Tu čakali na príležitosť vrátiť sa do Uhorska. Ondrej sa oženil s dcérou vtedy najmocnejšieho panovníka východnej Európy, kyjevského veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho(1049). Bola to už jeho druhá svadba. Prvý krát sa oženil v Čechách už asi roku 1041. S prvou manželkou mal iba dcéru Adelaidu, čo by naznačovalo, že matka bola Nemka, Nič bližšie ale o tejto svadbe ani manželke nevieme. V roku 1045 sa proti vláde Petra Orseola vzbúrili šľachtici aj duchovenstvo a súčasne vypuklo aj ľudové povstanie. Vzbúrenci vyslali pre bratov do Kyjevskej Rusi posolstvo. Niekedy v septembri 1046 prekročili s ruskou družinou hranice a ovládli krajinu. Petra Orseola už medzitým povstalci na úteku chytil a oslepili. Nárok na trón mal starší z bratov Levante. Ten však trón odmietol s odôvodnením, že sa nevzdá svojej pohanskej viery. Kráľom sa tak mohol stať Ondrej, ktorého roku 1047 korunovali ako Ondreja I. Levante získal Biharské kniežatstvo, kde však krátko nato zomrel. Ondrej tak mohol zakázať pohanské zvyklosti, ktoré dovtedy kvôli bratovi toleroval. Keď sa zdalo, že Ondrej nebude mať mužského potomka ( jeho jediná dcéra sa vydala roku 1056 za neskoršieho českého panovníka Vratislava II.) poslal po svojho mladšieho brata Bela do Poľska a určil ho za svojho nástupcu, pričom ako údel dostal Nitrianske a Biharské kniežatstvá, čo bola asi tretina krajiny. Keďže Peter Orseolo bol chránencom nemeckého cisára zložil Ondrej vazalský sľub vernosti aby sa vyhol konfliktu hneď v začiatkoch svojej vlády. Sľub však nikdy nedodržal a tak nemecké vojská viackrát vpadli do krajiny. Viaceré konflikty, ktoré oslabovali krajinu sa snažil Ondrej vyriešiť tým, že dal korunovať ako kráľa svojho malého syna Šalamúna a zasnúbil ho s cisárovou dcérou Juditou. Tým, ale porušil dohodu s Belom a medzi oboma bratmi vypukla vojna. Chorý Ondrej vojnu s bratom prehral a čoskoro zomrel. Na úteku z bojiska spadol z koňa a bol rozdupaný kopytami koní. Ešte ale stihol manželku Anastáziu so synom Šalamúnom poslať do Nemecka. Tým sa uprázdnil trón pre vojvodu Bela. Ondreja pochovali v decembri roku 1060 v Zirci.
Štefan I. Svätý
Narodil sa okolo roku 979 ako Vajk. Meno Štefan dostal až keď celá rodina na prianie otca prijala kresťanstvo. Jeho otec bol uhorský veľkoknieža Gejza a matka Šarlota, dcéra sedmohradského kniežaťa Ďulu. Začiatok vlády mal ťažký. V arpádovskom rode fungoval v tých časoch starešínsky nástupnícky princíp. Najstarší v rode bol vtedy šomoďský župan Kopáň, ktorý si zobral za manželku Štefanovu matku Šarlotu. Štefan si zobral asi roku 996 za manželku Gizelu, pôvodom z Bavorska, dcéru bavorského vojvodu Henricha II. Medzi oboma kandidátmi hrozila vojna. Štefan začal pravdepodobne v Bíni zhromažďovať svoje vojsko. Spolu s družinou svojej manželky, ktorú viedol rytier Vencelín a s pomocou slovienských veľmožov Hunta a Poznana Kopáňa pri Vespríme okolo roku 1000 porazili. Následne Štefan vpadol do Sedmohradska ( dnes časť Rumunska) a vyhnal Ďulovcov, čím pripojil toto územie k svojmu. Boje na juhovýchode využil poľský Piastovec Boleslav Chrabrý a do roku 1018 ovládol značnú časť Slovenska. Na Vianoce roku 1000 pápež so súhlasom cisára Ota II, dovolil korunováciu Štefana za kráľa. Bol to diplomatický úspech opáta Astrika, Štefanovho posla, ktorý získal pre Štefana korunu, ktorá už bola pripravená pre poľského kráľa Boleslava. Na druhej strane, Štefan formálne odovzdal krajinu pod ochranu pápeža, čo bola tiež veľká výhra, ak si uvedomíme že ešte pred 50 rokmi boli starí Maďari postrachom celej Európy a o ich pokresťančení sa nikomu ani len nesnívalo. Štefan sídlil prevažne v Ostrihome a za korunovačné mesto určil Stoličný Belehrad ( dnes Szekeszfehervár v Maďarsku). Podľa veľkomoravskej a franskej tradície rozdelil územie krajiny na menšie celky – komitáty. (Známejšie ako župy či v nemeckých oblastiach marky). Na ich čelo dosadil oddaných veľmožov – županov. Usiloval sa vybudovať aj pevnú cirkevnú organizáciu. V Ostrihome (asi roku 1000) zriadil arcibiskupstvo. Prvé biskupstvá zriadil vo Vespríme (1002) a Päťkostolí (maď. Pecz, asi 1009). Nariadil aby si desať obcí zriadilo minimálne jednu faru. Založil aj benediktínsky kláštor v Pannonhalme a obdaroval kláštor na Zobore. Približne v tom istom čase vydal svoju najmladšiu sestru za Samuela Abu, ktorý bol prvým uhorským palatínom, teda zástupcom kráľa. Roku 1031 zomrel jeho jediný syn, kráľovič Imrich. Vtedy prikázal oslepiť svojho bratranca Vazula. Ktorí sídlil v Nitre. Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levante radšej zo strachu ušli. Nástupníctvo zabezpečil pre syna svojej sestry Petra Orseola. Zomrel 15. augusta 1038. Pochovali ho v bazilike v Stoličnom Belehrade.
Karol I.
Narodil sa roku 1600. Bol synom anglického a škótskeho kráľa Jakuba a jeho manželky Anny Dánskej (zomrela 1619). Karol vyrastal v detstve v tieni svojho staršieho brata Henricha. Ten ale roku 1612 zomrel na kiahne a tak sa následníkom stal 12 ročný Karol. Karol bol uzavretý a nerozhodný, postavou nízky a koktajúci. Všetci čo o ňom písali ho označovali ako cudného ,nábožného a bez fantázie. Červenal sa ak počul niečo neslušné a často nevedel ako má reagovať tak radšej mlčal. Na trón nestúpil po smrti svojho otca 27. 3. 1625. Celá jeho vláda bola poznačená bojom s parlamentom. Moc parlamentu vzrástla už počas panovania Jakuba I. a nemienil o ňu prísť ani počas vlády nového kráľa. Parlament sa zišiel prvýkrát už roku 1625, neodsúhlasil však kráľovi peniaze a tak ho rozpustil. Bolo to v čase kráľovej svadby s francúzskou princeznou Henrietou Máriou, dcérou Henricha IV. Francúzskeho. Karol už mal za sebou jedny neúspešné pytačky. Roku 1621 sa spolu s vojvodom Buckinghamom pokúsili získať ruku španielskej princeznej. Pytačky sa ale skončili fiaskom, ba dokonca vypukla kvôli tomu aj vojna medzi Španielskom a Anglickom. Buckingham, ktorý bol milencom Karlovho otca Jakuba si udržal moc aj počas prvých rokov vlády Karola. Buckinghama Angličania nenávideli a parlament, ktorý sa opätovne zišiel na jar roku 1626 podmienil schválenie financií pre kráľa jeho odstránením. Kráľ odmietol a napokon nechal pozatýkať vodcov opozície. Karol, ktorý sa tak isto zapojil do náboženských konfliktov 30 ročnej vojny, potreboval súrne peniaze. Tie mohol získať len pomocou parlamentu a prepustil preto uväznených vodcov. Tvrdohlavý parlament si nechal najskôr podpísať dokument zvaný Žiadosti o právo (Petition of Rights), kde sa kráľ zaviazal nevyberať svojvoľne dane a neposlať do väzenia nikoho bez súdu. Len čo však získal peniaze, prestal dodržiavať svoje predošlé prísahy, rozpustil parlament a zatkol jeho vodcu Johna Eliota, ktorý v Toweri zomrel. Buckinghama, ktorého zavraždili, kráľ nahradil Thomasom Wentworthom. Wentworth bol pôvodne jedným z vodcov opozície, no Karlovi sa posdarilo získať na svoju stranu, napríklad ja udelením titulu gróf zo Straffordu. V tridsiatych rokoch parlament nezasadal, no krajina žila v mieri a hospodárskej stabilite. Roku 1637 bol Karol na vrchole svojej moci. Dopustil sa však množstva vyslovene amatérskych politických chýb, ktoré vyústili až do revolúcie a jeho popravy. Prvou bola podpora arcibiskupa Williama Landa, ktorý svojimi činmi rozpútal náboženskú neznášanlivosť aká v Anglicku nebola najmenej 50 rokov. Práve činnosť Landa viedla k emigrácii množstva Angličanov do Nového sveta. Táto kapitola dejín je dobré známa aj z histórie USA. Roku 1637 vypukla občianska vojna v Škótsku. Karol ako škótsky kráľ chcel vládnuť z Londýna, preto začal obmedzovať škótske výsady a autonómiu. Pridal k tomu aj náboženské praktiky podobné Landovi, čo sa Škótom páčilo ešte menej ako Angličanom. Keď zlyhali politické rokovania, rozhodol sa kráľ použiť armádu. Škóti ale proti obom výpravám v rokoch 1639 a 1640 postavili lepšie vojsko a dokonca obsadili Newcastle. Kráľ zvolal parlament (tzv. Krátky) v apríli a máji 1640. Ten bol ochotný odsúhlasiť peniaze, ale žiadal viac ako bol kráľ ochotný sľúbiť. Namiesto toho sa dohodol s írskymi katolíkmi, ktorí žili na škótskej vysočine, čím ešte viac prehĺbil občiansku vojnu v Škótsku. Všetky prešľapy kráľa zjednotili opozíciu v parlamente. V novembri 1640 zasadal tzv. Dlhý parlament, ktorý nesmel byť svojvoľne rozpustený. Inštitúcie aj obľúbenci o ktorých sa kráľ opieral boli zničené. Roku 1641 parlament nechal popraviť Thomasa Wentwortha, grófa zo Straffordu. Vo väzení sa už skôr ocitol aj arcibiskup Land. Straty prinútili kráľa k ústupkom. Vodcom parlamentu sľúbil najvyššie funkcie. Väčšina šľachty a duchovenstva prešla na stranu kráľa. Dolná snemovňa sa rozdelila na dva tábory, čo zostalo zachované prakticky dodnes. Karol ale urobil poslednú osudovú chybu. Namiesto toho, aby to využil vpadol do parlamentu s ozbrojeným doprovodom a obvinil vodcu opozície Hampteda z vlastizrady. Hampton a jeho prívrženci boli varovaní a utiekli do ulíc Londýna. Na to vyšli ozbrojení mešťania do ulíc a obvinených víťazoslávne sprevádzali naspäť do parlamentu. Tak vypukla občianska vojna, ktorú poznáme ako anglickú buržoáznu revolúciu. Londýn a veľké mestá boli na strane parlamentu. Kráľ mal iba malé vojsko, no skúsení velitelia dokázali spočiatku vyhrať viacero bitiek. Všetko sa zmenilo, keď sa do čela stúpencov parlamentu dostal Oliver Cromwell. Vojsko spojil jednotnou ideou a náboženským nadšením (trochu mi to pripomína Husitov a Žižku). Cromwell začal vyhrávať a kráľ utiekol do Škótska. Škóti ho ale zajali a vydali späť Cromwellovi. Karol bol ochotný pristúpiť na čokoľvek. Moc v krajine už nemal ani parlament. Keď žiadal Cromwella aby rozpustil armádu, ten sa vydal proti Londýnu a obsadil ho. Vojaci žiadali kráľovu smrť. Revolučný súd ho odsúdil a 30. januára 1649 bol pred obrovským davom popravený. Anglicko sa po krátkom období republiky stalo protektorátom pod vedením Olivera Cromwella.
Jakub I. Stuart
Narodil sa roku 1566. Bol synom Márie Stuartovej a jej druhého manžela Darnleya. Jej prvým manželom bol francúzsky kráľ František. Na škótskom dvore sa však klebetilo, že skutočným otcom bol potulný taliansky hudobník David Rizzio. Roku 1567 sa Škótsko vzbúrilo proti svojej kráľovnej. Chorého manžela Darnleya ubytovala vo vidieckom sídle, ktoré čoskoro vyletelo do vzduchu. Najväčšiu zásluhu na tom mal milenec Márie, Bothwell, ktorého si potom o tri mesiace zobrala za manžela. Máriu po krátkom boji uväznili, zbavili trónu a novým panovníkom sa stal jej syn. Korunovali to ako Jakuba VI., dňa 24. 7. 1567 ako jednoročného. Po smrti Alžbety, ho 24. 3. 1603 korunovali aj za anglického kráľa ako Jakuba I. Obyvateľstvo jeho nástup na trón privítalo s nadšením, keďže prichádzal z kalvinistického Škótska. Jakub však bol od začiatku svojej vlády presvedčeným absolutistom. To po dlhej spolupráci Alžbety s parlamentom začalo čoskoro vyvolávať napätie. Dane a rôzne poplatky zvyšoval ako sám chcel. Keď parlament protestoval, v rokoch 1608 – 1610 ho rozpustil. Nedostatok financií ho však prinútil k jeho opätovnému zvolaniu. Kráľ mal smiešnu postavu, veľa rozprával, pričom však šušlal a opľúval často poslucháčov. Po Alžbetinej striedmosti začal dvor hýriť, časté boli bujaré pitky, ktorým holdovali vraj aj dvorné dámy. Kráľ sa obklopil neurodzenými radcami, ktorým udeľoval veľké majetky aj tituly. Prvým bol Róbert Carr, neskorší gróf zo Sommersetu. Neskôr ho vystriedal George Villiers, ktorý dostal titul vojvody z Buckinghamu a stal sa veľkoadmirálom. Dopĺňal ich kancelár Francis Bacon z Verulamu. Kráľ si o sebe namýšľal, že je výborný teológ. Bol vychovávaný ako kalvinista, nemal preto problém stotožniť sa s anglikánskou cirkvou. Nemal však rád ani puritánov a podobne katolíkov. Katolícke pozadie malo aj sprisahanie (Gunpowder Plot) z roku 1605. Spiklenci vtedy do pivnice pod parlamentom nanosili sudy s pušným prachom a chceli ho vyhodiť do vzduchu, keď tam bude kráľ a celý parlament. V poslednej chvíli bolo sprisahanie odhalené a hlavný organizátor Guy Fawkes bol okamžite popravený. Takmer vydarený atentát spôsobil, že katolíkov zbavili občianskych práv, niekoľkonásobne im zvýšili dane a zakázali vykonávať niektoré povolania. No na druhej strane to bolo ešte vždy lepšie ako náboženské vraždenie v kontinentálnej Európe. Problémy však robili kráľovi puritáni, ktorí žiadali prísnu očistu cirkvi. Najväčšie spory však pokračovali s parlamentom. Roku 1612 zomrel Cecil, ktorý ako tak udržiaval rovnováhu medzi kráľom a parlamentom. Od roku 1611 do roku 1621 parlament nezasadal. ( S výnimkou niekoľkých týždňov roku 1614). Roku 1618 začala 30 ročná náboženská vojna. Friedrich Falcký, ktorého si Česi zvolili za kráľa, namiesto Habsburgovcov, bol manželom Jakubovej dcéry Alžbety. Požiadal svokra o pomoc. Jakub sa však celý život vojnám vyhýbal. Nemal na ňu peniaze ani vojakov. Aby ich získal musel nakoniec roku 1621 opäť zvolať parlament. Parlament vedomý si svojej sily žiadal najskôr nápravu predošlých krívd. Kancelár Bacon bol obvinený z brania úplatkov a skonfiškovali mu celý majetok. Hroziacu vojnu so Španielskom sa snažil vyriešiť diplomaticky. Poslal do Španielska svojho syna Karla, aby tam uzavrel „diplomatické“ manželstvo. Angličania sa v Španielsku správali otrasne a keď jeden zo šľachticov spôsobil konflikt boli španielskym kráľom požiadaní, aby sa okamžite vrátili do Anglicka. Posledné štyri roky Jakubovej vlády mal moc v rukách jeho milenec Buckingham. Vyjednal pre Karla novú nevestu, francúzsku katolíčku Henrietu Máriu, najmladšiu dcéru francúzskeho kráľa Henricha IV. 27. marca 1625 Jakub I. náhle zomrel. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Karol.
Alžbeta I.
Narodila sa roku 1533. Bola dcérou anglického kráľa Henricha VIII. a jeho druhej manželky Anny Boleynovej. Na trón nastúpila 17. 11. 1558 a vládla dlhých 44 rokov. Jej nástup po hrôzovláde Márie vítal ľud s nadšením. Ešte zaujímavejšie je, že jej obľubenosť vydržala takmer po celú vládu. Napísali o nej, že „bola rozvážnou ženou vo svete násilníckych šialencov“. Nemala rada vojny ani dlhodobé politické intrigy. Bola skromná, aj keď niekedy túto jej vlastnosť nazvali až lakomosťou. Málo míňala a preto ani nevyžadovala vysoké dane od svojich poddaných. Všade mohla chodiť slobodne, bez obáv o svoj život. Davy jej volali na slávu známym „Boh ochraňuj kráľovnú“. Náboženstvo nebrala ako politiku ani ako fanatizmus. Vychovali ju ako protestantku, no počas krutovlády Márie neváhala požiadať nevlastnú sestru o katolickú výchovu, aby si zachránila život. Aj to je ukážkou jej pragmatického myslenia. To čo nedosiahli jej otec ani sestra sa jej podarilo bez veľkej námahy. Anglikánska církev sa stala oporou štátu. Pravdepodobne preto, že nebola fanatická, ani protestantská ani katolícka. V podstate išlo o umiernený protestantizmus, ktorý si priala aj väčšina národa. Katolícki kňazi podporujúci pápeža však boli postupne popravovaní. Jej prvým radcom bol William Cecil, neskorší lord Burghley. Jej doba bola dobou Shakespeare, ale aj slávneho piráta Francisa Drakea. Dlhodobo bolo cieľom Alžbetinej politiky Škótsko. V Škótsku prebiehala náboženská protestantská revolúcia. Jej vodcom bol John Knox. V Škótsku vládla Mária Stuartová. Jej manžel sa sta roku 1559 francúzskym kráľom. Po dvoch rokoch však zomrel a Mária sa vrátila do Škótska. Bola tajnou nádejou katolíkov, vládla však otrasne. Pravdepodobne nechal zavraždiť svojho nového manžela, keď sa jej omrzel. Tri mesiace po jeho smrti sa jej narodil syn Jakub (neskorší Jakub VI. škótsky a Jakub I. anglický). Šľachta, ale klebetila, že Jakub je synom potulného talianského hudubníka Davia Rizzia, ktorého urobila svojim radcom. Mária, veľká intrigánka, vyvolala na severe Anglicka katolícke povstanie. Zle pripravenú akciu kráľovná Alžbeta rýchlo potlačila. Protestantský naladené Škótsko povstalo a Mária zajalo. Tá po desiatich mesiacoch väzenia utiekla do Anglicka, kde hľadala pomoc u Alžbety. Radcovia kráľovnej Alžbety ju chceli okamžite popraviť, no kráľovná váhala. Nariadila vyšetriť Máriinu vinu, tá však všetky dôkazy označila za podvrh. Alžbeta svoju súperku väznila neuveriteľných 20 rokov. V roku 1587 sa blížila vojna so Španielkom. Krajina potrebovala pevnú jednotu. Kráľovnini radcovia sa rozhodli Máriu definitívne popraviť. Potrebovali zámienku. Istá skupina pripravila plán vraždy Alžbety. Listom oslovili aj uväznenú Máriu. Tá nielen súhlasila, ale odpísala aj vlastné inštrukcie. Aj napriek tomu Alžbeta váhala. Napokon sa rozhodla a tak 8. 2 . 1587 bola Mária Stuartová sťatá mečom. Vznikol zaujímavý paradox. Alžbeta sa odmietala vydať. V čase popravy Márie bolo jasné, že už žiadneho potomka ani nemôže mať. A tak sa následníko trónu mal stať Jakub VI. škótsky, syn popravenej Márie Stuartovej. Škótsko sa po poprave búrilo. Jakub však bol uzmierený veľkými peňažnými darmi a neoficiálnym prísľubom nástupu na anglický trón. Španielsko malo šete väčší dôvod na útok. Roku 1588 na Anglicko smerovala obrovská flotila, doplnené ešte 30 000 vojskom vojvodu z Parmy. Vtedy nik netušil, že to bude Alžbetine najväčšie víťazstvo. Flotila vedená Howardom a Drakeom porazila dovtedy najmocnejšie loďstvo sveta. Niekedy sa toto víťazstvo pokladá za začiatok koloniálnej moci Anglicka. Základ úspechu prinieslo delostrelectvo. Anglické delá mali oveľa dlhší dostrel ako španielske, takže k Angličanom sa španielske lode prakticky ani nedostali. V pozemnej bitke by Angličania určite prehrali. Na veľké vojny na súši nemali ani dostatok vojakov a ani peniaze. Vznikol tak základ anglickej politiky, ktorú uplatňovali úspešne niekoľko storočí. Nezasahovali veľmi do európskych konfliktov vojensky, skôr sa snažili podporiť svojich spojencov, resp. svoje záujmy a udržať v Európe rovnováhu. Alžbeta žila ešte dlho po tomto svojom víťazstve. Dožila sa 70 rokov, čo v jej dobe bol neuveriteľný vek. Krátko pred smrťou potlačila povstanie v Írsku, podnecované Španielskom a roku 1603 ho definitívne podmanila. Začiatkom roka 1603 sa už Alžbeta cítila veľmi zle. Odmietla lekára, stihla ešte označiť Jakuba Stuarta za následníka trónu a 24. 3. 1603 zomrela. Skončilo slávne obdobie, ktoré preslávil v svojich hrách William Shakespeare a ktorým začalo veľmocenské postavenie Anglicka.
Mária I. Katolícka (resp. Krvavá)
Narodila sa roku 1516. Bola dcérou anglického kráľa Henricha VIII. a Kataríny Aragónskej. Na trón nastúpila po 9 dňovej vláda Jany Greyovej, 19. júla 1553. Detstvo novej panovníčky nebolo vôbec šťastné. Otec Henrich VIII. matku aj s dcérou zapudil, čiastočne preto, že Katarína mu už nemohla dať vytúženého syna a čiastočne kvôli láske k Anne Boleynovej. Mária bola vychovaná v duchu tradičného španielskeho katolicizmu. Vo viere bola vyslovenou fanatičkou. Fanatický katolicizmus sa prelínal celou jej vládou. Henrich VIII. odlúčil cirkev od Ríma, ale nevpustil do krajiny protestantizmus. Eduard VI. bol presvedčený protestant. Mária sa pokúsila vrátiť všetko späť. Hneď na prvom zasadnutí parlamentu zaviedla latinské obrady a vyhnala všetkých ženatých kňazov. Panovnícka povinnosť nútila Máriu k sobášu. V mladosti bola iba raz zamilovaná do anglického katolíckeho šľachtica Reginalda Polea, ten bol ale v Ríme kardinálom. Začali diplomatické rokovania až napokon bol dohodnutý sobáš so španielskym princom Filipom. Parlament ho ale prinútil podpísať mnohé obmedzenia. Kráľovná ako sa zdalo bola tehotná. Aké však bolo prekvapenie aj pobúrenie všetkých, keď namiesto pôrodu vysvitlo, že si to celé kráľovná iba namýšľala. Filip odišiel do Španielska, ktoré sa mu potom už nechcelo opustiť, najmä po tom ako sa stal aj španielskym kráľom. Od Márie sa odvrátil aj pápež. Kráľovná však pokračovala v prenasledovaní protestantov. Po roku 1555 ich takmer 300 našlo smrť v plameňoch. Opustená Mária sa ocitla na pokraji šialenstva. Uvažovala ešte o poprave svojej nevlastnej sestry Alžbety, no už t nestihla uskutočniť. Keď 17. 11. 1558 zomrela nikto za ňou nesmútil. Celý kráľovský dvor už vtedy obklopil budúcu kráľovnú Alžbetu.
Eduard VI.
Narodil sa roku 1537 v Hampton Court. Bol synom anglického kráľa Henricha VIII. a jeho tretej manželky Jany Seymorovej. Mama zomrela pri pôrode. Keď sa stal kráľom mal 10 rokov. Do roku 1549 za mladého kráľa vládol jeho protektor Hertford, vojvoda zo Somersetu. Počas jeho protektorátu krajinou otriasali mnohé vzbury, ktoré boli výsledkom predošlých rokov úpadku. Najväčšie zahraničné problémy malo Anglicko v tom čase so Škótskom, ktoré podporovalo Francúzsko. Mária Stuartová bola vtedy pod ochranou 6000 vojakov dopravená do Francúzska, kde si zobrala následníka trónu. Francúzi tak posilnili svoj vplyv v Škótsku, čo viedlo k zvrhnutiu Somerseta, ktorého nahradil gróf Warwick. Tradícia označuje Warwicka za bezohľadného politika, v krajine však nastolil poriadok. V týchto rokoch, po smrti Henricha VIII., sa anglikánska cirkev prikláňala čoraz viac k protestantizmu. Všetky tieto zmeny prebiehali bez väčšieho vplyvu kráľa Eduarda. Roku 1553 neustále chorľavý kráľ vo veku 16 rokov v Greenwichi zomrel. Warwick, ktorý si medzitým udelil titul vojvoda z Northumberlandu, presadil v regentskej rade korunováciu Jany Greyovej, namiesto Márie, dcéry Kataríny Aragónskej. Ostatne Eduard ako vášnivý protestant nenávidel Máriu, ktorá bola presvedčená katolíčka. Jana Greyová však bola kráľovnou iba 9 dní. Katolícke rody podporili Máriu, tiahli na Londýn a Jana Greyová aj Warwick skončili na popravisku.
Henrich VIII.
wNarodil sa roku 1491. Bol synom anglického kráľa Henricha VII. a jeho manželky Alžbety z Yorku. V čase otcovej smrti mal 18 rokov. Korunovali ho hneď ďalší deň 22. 4. 1509. Bol vzdelaný, nadaný, miloval literatúru a krásne ženy. V tom čase mal atletickú svalnatú postavu, bol výborný jazdec a športovec. Jeho život sa stal námetom mnohých románov aj filmových spracovaní. Podporoval mnohých vzdelancov a učencov, pozýval ich na svoj dvor a obsadzoval ich do úradníckych funkcií. Preslávil sa najmä svojimi šiestimi manželstvami. Pre lásku bol ochotný rozísť sa aj s Rímom. Anglikánska cirkev je vedľajším produktom jeho vášní. Jeho prvou manželkou bola Katarína Aragónska, vdova po jeho bratovi Arthurovi. Bol to politický sobáš, manželku nikdy nemiloval. Cirkev však zakazovala sobáš medzi švagrom a švagrinou, preto právnici dokázali, že manželstvo s Arthurom nebolo naplnené. Pápež musel sobáš povoliť osobitnou bulou. Henrich sa spočiatku o vládu zaujímal veľmi málo a prenechával ju ministrovi Wolseymu. Wolsey bol syn mäsiara no Henrich mu vybavil kardinálsku hodnosť. Bol obratným zahraničným diplomatom a začal stáročia trvajúcu anglickú zahraničnú politiku, ktorá spočívala v udržiavaní rovnováhy medzi kontinentálnymi mocnosťami. Henrichov prvý rozvod s Katarínou bol sčasti politika a sčasti vášeň k Anne Boleynovej. Katarína nemohla mať deti. Mala za sebou niekoľko potratov a iba jedinú dcéru Máriu. Anna Boleynová bola vtedy 20 ročná krásavica s uhrančivými tmavomodrými očami. Mladosť prežila vo Francúzsku, kde sa vonkoncom nevyhýbala milostným radovánkam. Voči Henrichovi však bola zdržanlivá a ten pochopil, že dosiahne svoj cieľ iba ak sa Anna stane jeho manželkou. Rozviesť prvé manželstvo mohol iba pápež. Ten by to ja urobil, ale nechcel uraziť cisára. Vec mal vybaviť kardinál Wolsey, ale ten Annu neznášal a tak sa veľmi neponáhľal. Doplatil na to trestom smrti, no zomrel ešte pred popravou prirodzenou smrťou. Jeho nástupcom sa stal svetoznámy Thomas Moore. Kráľovi v zdanlivo neriešiteľnej situácii poradil Thomas Cromwell. Rada znela, aby dosadil za arcibiskupa svojho človeka. Ak sa pápež bude zdráhať, potom je nutné odlúčiť anglikánsku cirkev spod vplyvu pápeža a následný rozvod bude už iba v kompetencii anglického arcibiskupa. Tak sa aj stalo a roku 1533 vznikla anglikánska cirkev. V čase Henricha však nešlo o žiadnu protestantskú cirkev. Henrich sám dokonca napísal spis proti Lutherovi a jeho stúpencov do konca života prenasledoval. Anna Boleynová, s ktorou sa už skôr tajne zosobášil nesplnila svoj hlavný cieľ. Narodila sa jej totiž dcéra a neskôr roku 1536 mŕtvy syn. Henrich konal rázne. Obvinil ju z nevery, uväznil v Toweri a o pár dní je nechal popraviť. Na jej miesto okamžite nastúpila Jana Seymurová, dvorná dáma Anny. Jana dala Henrichovi prvého syna Eduarda, no po pôrode zomrela. Ak keď v krajine pokračovalo prenasledovanie katolíkov aj luteránov, Thomas Cromwell dohodol Henrichovi svadbu s nemeckou protestantkou Annou z Cleve. Henrich, ktorý videl iba obraz nevesty sobáš prisľúbil, no keď nevestu prvýkrát na svadbe uvidel nikdy sa jej ani nedotkol. Anna po skúsenostiach Anny Boleynovej súhlasila hneď s rozvodom a s doživotnou rentou zostala žiť v Anglicku. Nešťastnejšie dopadol Cromwell, ktorého neúspešná svadba stála hlavu. Ešte v tom istom roku (1540) si Henrich našiel piatu manželku, Katarínu Howardovú. Katarína mala veľmi pestrý milostný život o čom sa Henrich dozvedel až po svadbe. Aj keď bol do Kataríny zamilovaný, urazilo ho to, označil ju za zradkyňu a skočila rovnako ako Anna Boleynová. Podobne by zrejme dopadla aj jeho posledná manželka Katarína Parrová. Katarína bola sympatizantkou Luthera, čo pred Henrichom úspešne tajila. Keď ju pristihol ako číta Lutherové spisy, skončila aj ona v Toweri. Našťastie Henrich čoskoro zomrel, takže Katarína Parrova prežila svojho manžela. Henrichovou smrťou skončila hrôzovláda. Podobne ako manželky skončilo príliš veľa ľudí. Po odluke od Ríma katolíkov vešal, Lutheránov upaľoval a šľachticov stínal. Bol to samoľúby tyran a pár úspechov ako napríklad pripojenie Walesu nezaujalo historikov natoľko ako jeho osobný život. Zomrel vo veľkých bolestiach, nevládal chodiť, kedysi atlét umieral ako obrovský tĺsťoch. Zomrel vo veku 58 rokov uvedomujúc si, že vládu musí prenechať 10 ročnému chlapcovi, ktorý bol navyše veľmi chorľavý.
Henrich VII.
Narodil sa roku 1457. Bol synom Edmunda Tudora, grófa z Richmondu a Margity Beaufortovej. Jeho dedo Owen Tudor bol druhým manželom Kataríny z Valois, ktorej prvým manželom bol anglický kráľ Henrich V. Owen Tudor bol v čase vojny ruží roku 1461 popravený. Henrichom VII. tak nastúpila na anglický trón nová dynastia Tudorovcov. Bezvýznamní Tudorovci by sa pravdepodobne na trón nikdy nedostali nebyť hrozného vraždenia kráľovských kandidátov počas vojny ruží. Henrich, aby unikol tomuto besneniu žil v Bretónsku. Opozícia voči Richardovi III. dohodla jeho sobáš s dcérou Eduarda IV., Alžbetou z Yorku. Sobášom sa spojili rody Lancasterovcov a Yorkovcov a aj keď to vtedy ešte nikto nemohol vedieť, skončila vojna ruží. V rozhodujúcej bitke 22. 8. 1485 na Bosworthskom poli, Richard III. padol a s ním aj mnoho jeho prívržencov. Ešte na bojovom poli lord Stanley Henricha korunoval. Henrich nemal nikdy vojenského ducha no aj tak dokázal potlačiť všetky vzbury a eliminovať protikráľov. Jeho vládou začína zlatý vek Anglicka. Henrich sa opieral hlavne o mestá a obchodníkov. Nezvyšoval dane a snažil sa ekonomicky posilniť krajinu. Jeho zákony značne obmedzili zisky Hanzy, Flandier aj Benátok. Dovoz do krajiny dovolil iba na anglických lodiach. Jeho doba je dobou Shakespeara či Thomasa Moora. Vrátil do krajiny poriadok a vymanil sa z moci parlamentu. Za svojho života zvolal parlament iba sedem krát. Mnohé šľachtické inštitúcie nahradil obecnými mestskými. Svojich ministrov si vyberal na základe schopností nie pôvodu. Kráľ osobne všetko kontroloval, dokonca sám viedol účtovnú knihu výdavkov kráľovského dvora. Každú položku sám zaznamenal a tak vieme koľko stál riad do kuchyne, tenisové loptičky, či koľko dostal šašo za zloženú báseň. Henrich pozorne sledoval aj zahraničné dianie, no nikdy sa nepúšťal do riskantných podnikov. Ani veľmi nemohol. Kým jeho predchodcovia bojovali v rozdelených vojvodstvách, grófstvach a krajoch, on stál proti veľkým a zjednoteným krajinám ako Francúzsko či Španielsko. Šľachtu kontroloval viac pokutami ako popravami. Mal tri deti. Arthur si zobral za manželku Katarínu Aragónsku, no zomrel ešte za otcovho života (1502). Margita si zobrala škótského kráľa Jakuba IV. Z tejto línie pochádzal neskorší panovník Jakub I. Následníkom Henricha VII. sa stal jeho syn Henrich VIII. Henrich VII. zomrel 21. 4. 1509.
Richard III.
Narodil sa roku 1452. Bol synom Richarda Plantageneta, vojvodu z Yorku a Cecily Nevilleovej. Anglický kráľ Eduard IV. bol jeho bratom a Eduard V., ktorého zosadil bol jeho synovcom. Podarilo sa mu odsunúť korunováciu Eduarda V., ktorého medzitým uväznil v Toweri a nechal ho zavraždiť. Podobne dopadol aj Eduardov brat, Richard z Yorku, ktorý tak isto skončil v Toweri. O oboch rozšíril, že sú nemanželské deti a potom sa nechal prosiť, aby prijal kráľovskú korunu. Stalo sa tak 6. 7. 1483. Svojho syna Eduarda okamžite vymenoval za princa z Walesu. Dva roky svojej vlády vyplnil bojom s opozíciou. Ústrednou postavou bola dcéra Eduarda IV., Alžbeta z Yorku. Opozícia dohodla jej sobáš s Henrichom Tudorom, ktorý žil vo vyhnanstve v Bretónsku. Sobášom by došlo k spojeniu oboch „ruží“. Alžbeta využila azyl westminsterského opátstva, aby si zachránila život. Aby Richard zabránil tomuto sobášu rozhodol, že sa Alžbetá vydá za jeho syna Eduarda. Eduard však zomrel, no Richard neváhal a ponúkol Alžbete manželstvo sám. Alžbeta bola pritom jeho neter, no so sobášom súhlasila. Richard si uvedomoval, že by to vyvolalo obrovský škandál a na sobáš sa predsa len neodhodlal. Henrich Tudor zatiaľ vpadol do Anglicka s armádou žoldnierov. Richard nemal šancu, snažil sa aspoň statočne zomrieť. Vrhol sa do najväčšieho boja, kde ho strhli z koňa a dobili na smrť. O hrôzostrašnom krutom kráľovi kronikári zapísali: „v krvi vládol, v krvi zomrel.“ Bolo to 22. 8. 1485.
Eduard V.
Narodil sa roku 1470. Bol synom anglického kráľa Eduarda IV. a Alžbety Woodvilleovej. Eduard IV. ho označil za svojho nástupcu v deň svojej smrti 9. 4. 1483. Mal vtedy 12 rokov. Nikdy nebol korunovaný ako anglický kráľ. Jeho jediný ešte žijúci strýko, Richard z Glocesteru, chcel korunu pre seba a tak 26. 6. 1483 uväznil Eduarda v Toweri, kde niekedy na prelome júla a augusta aj zomrel. Bol pravdepodobne zavraždený. Ako zámienku využil tvrdenie, že Eduard IV. aj všetci jeho synovia sú nemanželskí (v origináli bastardi). Tak skončila niekoľko týždňová vláda nekorunovaného chlapca.
Henrich VI.
Narodil sa roku 1421. Už 1. septembra 1422 ho korunovali ako anglického kráľa. Mal iba deväť mesiacov. Jeho otcom bol Henrich V., anglický kráľ a Katarína z Valois, dcéra francúzskeho kráľa. Podľa dynastických dohôd mal nárok na anglický aj francúzsky trón. Skutočne ho aj ako 10 ročného, roku 1421 nechal vojvoda Bedford v Notre Dame v Paríži korunovať. Ako francúzsky kráľ bol teda Henrich II. V skutočnosti nikdy vo Francúzsku nevládol a krátko po korunovácii sa vrátil do Anglicka. Nedospelého kráľa vychovával gróf Warwick. Čoskoro ale zistil, že Henrich je duševne zaostalý a o vládu začali usilovať rôzni príbuzní a ľudia z kráľovej blízkosti. Šľachta bola stále rozdelená na Lancasterovcov a Yorkovcov. Moc mali najmä Henrich z Bedfordu a vojvoda Glocester. Snažili sa presadzovať na významné pozície svojich obľúbencov. (napr. Somerseta, Suffolka atď.) Kardinál Winchester, ako prezývali Henricha z Bedfordu, dohodol pre kráľa svadbu s krásnou 15 ročnou Markétou z Anjou. Markéta aj napriek mladému veku začala aktívne zasahovať do politiky. Ako náhradu za neschopného manžela si vybrala vojvodu Suffolka a začali spoločne neoficiálne vládnuť. Spoločne odstránili Glocestera, ktorého obvinili z vlastizrady, zatkli a o pár dní ho našli mŕtveho. O niečo neskôr zomrel aj kardinál z Winchestru a Suffolk začal vládnuť prakticky sám. Roku 1449 to vyvolalo veľké pobúrenie v parlamente, ktorý prinútil kráľa, aby vydal na Suffolka zatykač. Kráľ mu ale prikázal iba na päť rokov opustiť kráľovský dvor. Keď sa Suffolk pokúsil utiecť do Francúzska, jeho loď chytili a hneď na lodi ho popravili. Na jeho miesto, aj po boku kráľovnej nastúpil Somerset. Roku 1452 sa vzbúril Richard z Yorku, ktorý bol miestodržiteľom v Írsku a tiahol na Londýn. Richarda ľsťou zajali, no kráľ sa zdráhal odsúdiť vojvodu. Po čestnej prísahe vernosti bol Richard prepustený. Vojensky mu pomáhali jeho syn Eduard a gróf z Warwicku. Spoločne obvinili v kráľovskej rade Somerseta, samozrejme s podporou veľkého vojska pod oknami a Somerset skončil v Toweri. Kráľ bol vtedy úplne nepríčetný, preto parlament vymenoval vojvodu z Yorku za protektora Anglicka. Možno by ho hneď aj prehlásili za kráľa, no panovníkovi sa vtedy narodil syn Eduard. (Aj keď boli oprávnené pochybnosti, či bol skutočne synom kráľa). Kráľ bol chorý 17 mesiacov, no jeho zdravotný stav sa zázračne zlepšil a tak sa opäť ujal vlády. York sa však rozhodol konať. Vytiahol s vojskom proti kráľovi. Kráľa zajal a Somerseta v boji zabili. Celá krajina bola na pokraji občianskej vojny. Každý občan nosil bielu, alebo červenú ružu. Vznikli dva znepriatelené tábory. Roku 1460 občianska vojna skutočne prepukla. York získal Londýn. Kráľovná so sedem ročným synom utiekla do Walesu a Škótska. Parlament vyhlásil Richarda z Yorku za protektora a následníka trónu. Kráľovná zatiaľ pozbierala armádu a tiahla do Anglicka. York bitku podcenil a pri Wakefielde utrpel katastrofálnu porážku. York v bitke padol, no kráľovná nechala popraviť aj jeho mladšieho syna a grófa zo Salisbury. Ich sťaté hlavy potom nechal vystaviť na hradbách mesta York. Po bitke začalo šialené vzájomné vyvražďovanie šľachticov z oboch táborov. Proti kráľovnej vystrojil armádu Eduard, najstarší syn vojvodu z Yorku. Porazil kráľovnú a naopak tento krát on nechal popraviť všetkých významných zajatcov. O dva týždne vojvoda Warwick, stúpenec Eduarda, opäť bojoval s kráľovnou, no tentoraz prehral. Kráľovná oslobodila kráľa, no musela utiecť na sever. Eduard vtiahol do Londýna a parlament šialeného Henricha VI. zbavil 4. 3. 1461 trónu a ešte v ten istý deň korunoval Eduarda z Yorku ako anglického kráľa Eduarda IV. Henrich sa ale roku 1470 stal kráľom opäť, keď naopak zasadili Eduarda. Vládol však už iba rok. Eduard bol totiž na slobode a čoskoro vpadol do krajiny s novým vojskom. Porazil všetkých nepriateľov a keď sa priblížil k Londýnu Henrich VI. zomrel pravdepodobne rukou vraha. Bolo to 27. mája 1471. Zomrel kráľ za ktorého väčšmi vládli iní, ktorý
Henrich V.
Narodil sa roku 1387. Bol synom anglického kráľa Henricha IV. a jeho manželky Márie z Bohunu. Vzhľadom na to, že jeho otec vládol despoticky a zažehnával všetky nepokoje už v zárodku, nemal Henrich V. až takú ťažkú pozíciu. Mohol sa pokojne sústrediť na situáciu vo Francúzsku, kde bol väčšinu z prvých siedmych rokov svojej vlády. Angličania vtedy Francúzsku uštedrili viacero vážnych porážok. Najznámejšiu roku 1415 pri Agincourte, kde dokázali poraziť päť násobne početnejšiu francúzsku armádu. Bol to vrchol anglickej moci vo Francúzsku. Henrich dokázal výborne využívať vnútorne nezhody medzi francúzskou šľachtou. Dobyl opäť celú Normandiu a zmocňoval sa ďalších území. Dokonca nechal raziť mince ako francúzsky kráľ. Vtedy si zobral za manželku dcéru francúzskeho kráľa Katarínu z Valois. V Arrase sa dokonca zišiel snem, ktorý potvrdil doživotne kráľa Karla VI., no za jeho nástupcu určil Henricha V. 1. januára 1420 dokonca Henrich slávnostne vtiahol do Paríža. Na pomoc opozícii vo Francúzsku prišli Škóti a Henrich, ktorý sa roku 1421 na chvíľu vrátil do Anglicka bol vo Francúzsku porazený. Musel okamžite späť no ochorel a v zámku Vincennes 31. augusta 1422 zomrel. Mal 35 rokov. Na trón nastúpil jeho syn, 9 mesačný Henrich VI.
Henrich IV.
Narodil sa roku 1366. Bol prvým anglickým panovníkom z rodu Lancasterovcov. Bol vnukom Eduarda III. Jeho otcom bol Ján z Gentu, vojvoda Lancasterský a jeho matkou jeho prvá manželka Blanka z Lancasteru. Aj keď bol síce príbuzným predošlých kráľov, vlády sa zmocnil v podstate prevratom. Mal vtedy 33 rokov. Uzurpovanie moci a existencia viacerých iných kandidátov na trón viedli v budúcnosti k vnútornej nestabilite kráľovstva. Vypukla takzvaná vojna ruží, teda vojnu dvoch rodov Lancasterovcov a Yorkovcov. Henrich a celá vetva Lancasterovcov predstavovali červenú ružu a Yorkovci bielu. Henrich bol tyran a celá jeho vláda bola plná vzbúr, spiknutí a hrozných krviprelievaní. Kráľ neustále bojoval s Walesom, Škótskom a Francúzskom. Roku 1406 sa mu podarilo zajať škótskeho kráľa Jakuba I. Po roku 1408 zažehnal väčšinu nebezpečenstiev. Celú dobu prežil v sedle a bol všade, kde vznikalo nebezpečenstvo. Účinne mu pomáhali aj jeho štyria synovia: Henrich, Tomáš, Ján a Humphrey. Ku koncu života zbytočne rozpútal vojnu ruží, keď napriek nedostatočným dôkazom uväznil svojho bratranca, syna vojvodu z Yorku a zabavil mu celý majetok. Napokon sa dostal do sporov aj so svojim najstarším synom. Zomrel 20. 3. 1413 vo veku 43 rokov. O deň nato bol za kráľa korunovaný jeho najstarší syn Henrich V.
Richard II.
Narodil sa roku 1367. Bol vnukom predošlého kráľa Eduarda II. Jeho otcom bol Eduard, zvaný Čierny princ – syn Eduarda III, matkou bol Jana z Kentu. V čase nástupu na trón, 22.6.1377 mal iba desať rokov. Regentom zostal Lancaster, ale musel sa o moc deliť s parlamentom. V prvých rokoch vlády zosilnelo reformné náboženské hnutie, podnietené učením Johna Vicklefa. Vicklef kázal už za života Eduarda III., no vystupňoval svoje učenie po roku 1378, keď boli zvolení dvaja pápeži a obaja začali predávať odpustky, aby mohli viesť vojnu proti sebe. Vicklef napísal aj dogmy a dôležité články viery. Sám však postupne ustúpil do úzadia, pretože trpel dnou. Zbavili ho miesta učiteľa v Oxforde, no zostal farárom až kým pri kázni roku 1384 nezomrel na mŕtvicu. V roku 1381 prišla nová katastrofa, povstanie Wata Tylera. Tyler získal mnoho stúpencov, obkľúčil Londýn, drancoval vidiek. Chudoba v meste otvorila brány a ľud vydrancoval paláce. Kráľa obkľúčili v pevnosti Tower. Keď sa stretol na jednaní s Tylerom, starosta Londýna prebodol vodcovi vzbúrencov mečom srdce. Ľud prišiel o vodcu, kráľ predstúpil pred dav a sľúbil, že sám sa postará o nápravu. Len čo vzbúrenci opustili mestské hrady, vojsko kruto povstalcov zničilo. Následne sa kráľ dostával do sporov s parlamentom, keď obsadzoval do funkcií svojich obľúbencov, bez ohľadu na schopnosti. Krajinu ničili aj spory kráľových strýkov Lancastera a Glocestera. Glocester s podporou parlamentu porazil kráľových obľúbencov a vládol rok prostredníctvom parlamentného výboru. Roku 1389 Richard II. vyhlásil, že bude vládnuť sám. Nebol ale dobrým panovníkom. Vydržiaval obrovský dvor a jeho hlavnou starosťou boli zábavy a rozkoše. Ako 16 ročný sa oženil s Annou Českou, tá ale roku 1394 zomrela počas morovej epidémie. Richard potom požiadal o roku Izabely, dcéry francúzskeho kráľa Karla VI. Na svadobnú hostinu následne utratil viac ako bolo veno nevesty. Aby to zaplatil, predal niektoré mestá, ktoré Angličania ovládali vo Francúzsku, francúzskemu kráľovi. To doma viedlo k obrovskému pobúreniu. Opozíciu viedol strýko Glocester, ktorého ale Richard po návrate domov zradne zajal, previezol do Calais, kde ho vraj udusili v spánku vankúšom. Keď poslal do vyhnanstva aj Henricha, syna ďalšieho strýka Lancastera, stratil potrebné zázemie. Podobne dopadol aj arcibiskup z Canterburry. Mocní nepriatelia sa spojili a roku 1399 sa vylodili v Anglicku. Henrich z Lancasteru nechal Richarda zajať a sám sa vymenoval za kráľa. Richard, dúfajúc, že si zachráni aspoň holý život sa 29. 9. 1399 v parlamentu skutočne vzdal trónu. Bol odvlečený na vzdialený hrad, kde ho vo vhodnej chvíli zavraždili. Bolo to niekedy vo februári roku 1400. Takto skončil posledný panovník zo slávneho rodu Plantagenetovcov. Na trón nastúpila dynastia Lancasterovcov.
Eduard III.
Eduard III.
Narodil sa roku 1312 ako syn Izabely, dcéry Filipa IV, a pravdepodobne Eduarda II, anglického kráľa. Na trón nastúpil 25. 1. 1327, keď Izabela donútila svojho manžela Eduarda II. aby rezignoval. Prvé roky bol mladý kráľ iba bábkou v rukách svojej matky a lorda Mortimera. Musel vystupovať pri oficiálnych udalostiach, ale v skutočnosti nevládol. Keď sa ho brat vojvoda Edmund z Kentu pokúsil „oslobodiť“, Mortimer ho nechal popraviť. To mladého kráľa tak rozčúlilo, že nechal Mortimera obesiť. Čoskoro odstavil aj matku a začal vládnuť sám. Stalo sa to roku 1330. Eduard už v mladosti prejavoval bojovného ducha, čo ho neskôr všade preslávilo. Vybojoval skvelé víťazstvo nad Škótmi no jeho najväčším bojom bola vojna s Francúzskom, ktorú dnes označujeme ako storočnú. Angličania vtedy z bývalého plantagenetovského dedičstva mali už iba Gaskonsko. Francúzski králi smerujúci k absolutizmu sa pokúšali zjednotiť celú krajinu. Podnecovali preto Škótsko v boji proti Anglicku a súčasne ho napádali na svojom území. Angličania to nenechali len tak. Keď nastúpil na trón Filip VI. z rodu Valois, vzniesol roku 1337 nárok na francúzsky trón aj Eduard III. Po matke Izabele bol vnukom Filipa IV. Pekného, zatiaľ čo kráľ bol synom brata Filipa IV., teda synovec Filipa. ( Existoval ešte ďalší vnuk Filipa IV, ktorý sa prihlásil, bol to Karol z Evreux, ale aj jeho nárok po ženskej línii bol odmietnutý). Angličania počítali s pomocou Flandier a Holandska. Vojna začala menšími stretmi. Prvá veľká bitka sa udiala roku 1346, keď sa Eduard III. vylodil v Normandii a tiahol na Paríž. Obe armády sa stretli pri Crecy (Kreščak). Francúzov bolo síce oveľa viac, ale boli horšie vyzbrojení a mali nejednotné velenie. Angličania vyhrali. V bitke padlo 10 000 francúzskych vojakov a 1700 rytierov. Angličania získali obrovskú korisť a ešte väčšie výkupné. V bitke sa preslávil aj kráľov syn Eduard, ktorého podľa brnenia nazvali Čierny princ. Následne Angličania získali Calais, strategický prístav, ktorý zostal v ich rukách ďalších 200 rokov. Roku 1355 vpadli Angličania opäť do krajiny. Čierny princ pustošil juh Francúzska a Eduard III. sever. Roku 1356 v bitke pri Poitiers dokonca Čierny princ zajal francúzskeho kráľa Jána Dobrého a previezol ho do Londýna. Ján po niekoľkých rokoch zajatia podpísal Eduardovi zmluvu, ktorou mu odstúpil veľké oblasti Francúzska. Jánov syn Karol ale zmluvu neprijal a tak sa začala ďalšia vojna. Eduard sa dostal až k Parížu, strašne ničil vidiek, no keď roľníci začali partizánsku vojnu, stiahol sa. Eduard sa roku 1360 vzdal nároku na trón, no bol uznaný za vlastníka Gaskonska, Poitou a Quienne. Ján Dobrý bol prepustený za sľub zaplatiť 3 milióny zlatých! Ako záruka musel v Londýne zostať jeho syn Ľudovít z Anjou. Ján výkupné nezohnal a Ľudovít utiekol. V ojedinelej čestnosti, v stredoveku tak málo vídanej, sa dobrovoľne vrátil do zajatia v Londýne, kde o pár mesiacov zomrel. Roku 1369 začala nová vojna, no Eduard už bol starý a Čierneho princa vyradila z boja choroba. Francúzi sa vyhýbali otvorenému boju no aj tak vyhrávali. Pred smrťou Eduardovi zostalo vo Francúzsku iba zopár miest ako Calais či Bordeaux. Stratil tak takmer všetko čo mnohými vojnami počas celého života získal. V starobe, po smrti manželky Filipy Henegavskej (1369), trpel senilitou a začal sa správať ako dieťa. Nechal sa úplne ovládať svojou komornou a milenkou Alicou Perrersovou. Roku 1376 zomrel Čierny princ, rok pre otcovou smrťou. 21. 6. 1377 zomrel aj Eduard III. zanechajúc krajinu na pokraji krízy. Sám si to už zrejme ani neuvedomoval. Vládol dlhých 50 rokov. S Filipou Henegavskou mal 13 detí, no zomrel úplne opustený.
Eduard II.
Eduard II.
Narodil sa roku 1284 v Carnarvone ako syn anglického kráľa Eduarda I. a Eleonóry Kastílskej (jeho prvej manželky). Nastúpil na trón 8. 7. 1307 a bol jedným z mále anglických kráľov, ktorí museli rezignovať ešte za svojho života (20. 1. 1327). Celé jeho kraľovanie a súkromný život ovplyvňovala jeho jednoznačná homosexuálna orientácia. Už otec sa snažil syna vrátiť do „normálnych“ koľají a tak vyhnal jeho priateľa Gavestona a dohodol svadbu s dcérou mocného francúzskeho kráľa Filipa IV. – Izabelou. Len čo Eduard I. zomrel Gaveston sa vrátil späť. Dostal titul grófa z Cornwaldu a v čase kráľovej neprítomnosti dokonca spravoval krajinu. To neuveriteľne poburovalo šľachtu. Počas vojny so Škótskom odmietla kráľovi pomoc, vynútila si mnohé práva a vyhnanie Gavestona. Zaujímavé je, že nič kráľovi neprekáža väčšmi než posledná požiadavka. Keď sa Gaveston aj napriek tomu vrátil do krajiny, šľachtici ho zajali a potom na pokyn Lancastera popravili sťatím. Kráľ po tejto strate obrátil svoju náklonnosť k mladému Hugovi Spencerovi. Aj toho sa šľachticom, spolu s otcom, podarilo poslať do vyhnanstva. Čoskoro sa ale situácia obrátila a kráľ zajal Lancastera aj s ďalšími pätnástimi veľmožmi a nechal ho popraviť. Vtedy si kráľ získal veľa nepriateľov. S jedným ale nerátal. Proti sa postavila aj jeho manželka Izabela. Pri vojenskom konflikte s Francúzskom navrhla, že odíde do Paríža dohodnúť mier. Keď bola aj so synom v bezpečí, začala organizovať pomstu. Hrdá dcéra mocného Filipa IV. bola smrteľne urazená homosexuálnymi vzťahmi manžela, ktoré mu boli prednejšie ako celá politika. Roku 1326 sa vylodila v Anglicku s niekoľko tisícovou armádou a vyhlásila, že prišla hájiť práva svojho syna na trón, proti vláde kráľových obľúbencov. V momente všetci prebehli na stranu kráľovnej. Syna Eduarda III. vyhlásila za správcu krajiny a začala hľadať kráľa, ktorý sa tak bál, že utiekol až do Walesu na statky Spencerovcov. Kráľovná si počínala krutejšie ako ktorýkoľvek muž. Keď sa dozvedela o úkryte manžela, starého lorda Spencera nechal zaživa roztrhať koňmi a mladého Huga Spencera sťať. Keď našla kráľa, zvolala parlament a nechala korunovať syna za kráľa, ako Eduarda III. Eduard II musel rezignovať. Izabela sa ale mstila ďalej a nechala kráľa vláčiť z hradu na hrad, oblečeného v handrách, nútili ho jesť odpadky, budili ho, aby nemohol spať a musel žiť v celách medzi odpadkami. Keďže kráľ aj toto prežil, rozhodli sa jeho nepriatelia k hroznému činu. Aby nebolo nič vidieť, vrazili mu cez konečník rozžeravené železo do vnútornosti. Takto príšerne zomrel homosexuálny kráľ Eduard II. Bolo to 21. 9. 1327
Eduard I.
Narodil sa roku 1239. Bol synom anglického kráľa Henricha III. a Eleonóry Provensálskej. Mal prezývku Dlháň (Longshanks). Už ako 10 ročný bol vymenovaný za guvernéra Gaskonska. Roku 1254 sa oženil s princeznou Eleonórou Kastílskou, s ktorou mal štyroch synov a deväť dcér. Za kráľa ho vyhlásili v neprítomnosti 20. 11. 1272. Eduard už v čase vlády Henricha III. Vybojoval veľké víťazstvo, keď roku 1265 v bitke pri Evershame porazil Šimona Leicestera. Aby „nezavadzal“ otcovi odišiel radšej na križiacku výpravu. Práve počas návratu ho na Sicílii zastihla správa o smrti otca a zároveň o jeho zvolení za panovníka. Domov sa preto veľmi neponáhľal. Cestou sa zastavil u francúzskeho kráľa a zložil mu sľub vernosti za svoje francúzske dŕžavy. V Bordeaux, tradičnom meste plantagenetovského dvora, zostal takmer rok. Eduard sa po návrate do vlasti (august 1274) správal veľmi energicky a snažil sa napraviť mnohé neprávosti. Jeho 35 ročná vláda vyznela napokon pomerne despoticky. Svoju energiu venoval najmä Škótsku a Walesu, s ktorými viedol viaceré vojny. Musel však uznať škótske slobody a vytvoriť aj hornú a dolnú snemovňu, tak ako to začal už Šimon Leicester. Vynaložil obrovské prostriedky na stavbu nových mocných hradov v severných oblastiach krajiny. Vybudoval aj pevnú administratívu krajiny. Aby mal voľné ruky pre boj na severe krajiny uzavrel mier s Francúzskom. Oženil svojho syna Eduarda s dcérou francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného - Izabelou. Sám si dokonca zobral za manželku Filipovi sestru Margarétu, svoju druhú manželku, s ktorou mal dvoch synov a jednu dcéru. Poslednou kapitolou jeho života bola vojna v Škótsku. Vypuklo tam ľudové povstanie, ktoré viedol geniálnym spôsobom Viliam Wallace. V rozhodujúcej bitke však škótska šľachta zradila, Wallacea mučili a v Londýne rozštvrtili. V Škótsku to vyvolalo nové povstanie, ktoré viedol Robert Bruce, ktorého napokon vyhlásili za kráľa Róberta I. Počas ťaženia proti Róbertovi, Eduard 7. 7. 1307 pri Burgh on the Sands zomrel.
Henrich III.
Nastúpil na trón ako 9 ročný 26. 10. 1216. Bol synom anglického kráľa Jána Bezzemka a jeho manželky Izabely z Angouleme. Narodil sa roku 1207. V tom smrti jeho otca bola väčšina šľachty na strane francúzskeho kráľoviča Ľudovíta, ktorý s armádou v krajine obhajoval svoje nároky na trón. Len čo nenávidený Ján Bezzemok zomrel, šľachta sa vrátila k Henrichovi a odmietla francúzskeho kandidáta. Ľudovítovi nezostávalo nič iné iba sa vrátiť späť do Francúzska. Aj keď Henrich vládol veľmi dlho jeho vláda bola katastrofálna. Bol zbožný a nebol krutý ako jeho otec. Bol však manipulovateľný slaboch. Celý život ho obklopovali cudzí radcovia, ktorí vždy sledovali iba svoj politický cieľ. V mnohom podľahol pápežovi, takže ten mal z Anglicka väčšie výnosy ako sám kráľ. Roku 1236 si zobral za manželku Eleonóru Provensálsku, s ktorou prišlo do krajiny mnoho cudzincov. Kráľ žil v prepychu, ktorý musel financovať celý národ. Situácia zašla až tak ďaleko, že vládu prevzala Veľká rada, ktorá vymenovala 24 členný Výbor pre reformy, ktorý mal právo dohliadať na štátnu pokladnicu. Anglické kráľovstvo sa tak na chvíľu stalo oligarchiou. Súčasne šľachta prinútila kráľa niekoľko krát potvrdiť Magnu Chartu, ktorú on samozrejme opakovane nedodržiaval. Rozhodnúť v spore mal francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý, ktorý bol vtedy najväčšou autoritou Európy. Ľudovít v Amiense rozhodol tak, že žiadna strana nebola spokojná, preto vypukla vojna. V čele odboja stál Šimon z Montfortu, gróf z Leicesteru. Kedysi kráľov obľúbenec porazil kráľovo vojsko a zajal kráľa aj s bratom Richardom. Šimon postupoval ako vládca a zajatého kráľa nútil podpísať všetko, čo mu predložili. Ostatne na trón mal aj právny nárok. Od roku 1264 bol totiž manželom kráľovej sestry. Nadobudnutú moc mu závideli mocní šľachtici, preto sa opieral najmä o nižšie vrstvy. Keď sa roku 1265 mal zísť parlament pozval aj zástupcov miest a rytierov, čím položil základy dolnej snemovne. Tým ešte viac rozzúril grófov a barónov, ktorí na čele s Henrichovým synom Eduardom, Šimona porazili. Sám Šimon v boji padol. Henrich sa dostal z väzenia a postupoval proti svojim nepriateľom. Boje skončili až opätovným potvrdením Veľkej Charty. Posledné roky vlády Henricha III. Už boli pokojnejšie. Henrich vládol neuveriteľných 56 rokov. Zomrel 16. novembra 1272 vo Westminstri.
Ján Bezzemok
Narodil sa roku 1167 ako najmladší syn anglického kráľa Henricha II. a Eleonóry Akvitánskej. Po smrti brata Richarda bol 27. 5. 1199 korunovaný za anglického kráľa. Ján bol najobľúbenejším synom Henricha II., ktorý inač svoje deti nemal veľmi v láske. Práve zvesť o tom, že Ján sa zúčastnil sprisahania proti otcovi spôsobila Henrichovi mŕtvicu a zomrel. Ján mal množstvo negatívnych vlastností. Bol to slaboch, krutý a úskočný, ktorý na dosiahnutie cieľov neváhal použiť akékoľvek prostriedky. Vládol už v čase Richardovho pobytu na križiackej výprave a počínal si neuveriteľne kruto. Vyžadoval nepravidelné dane, čím ožobračoval roľníkov. Podvolil sa Filipovi II. a francúzske majetky v rodine prijal ešte za Richardovho života ako léno od francúzskeho kráľa. Richard preto rozpútal vojnu, no po jeho smrti Ján roku 1200 hneď uzavrel mier. Naopak dohodol svadbu svojej netere Blanky Kastílskej a Filipovho syna Ľudovíta, pričom v prípade bezdetnosti určil Blanku za svoju dedičku. Dohoda dlho nevydržala. Filip poznal slabosť Jána a tak si voči nemu počínal ako voči vazalovi. Keď sa v nejakom spore k nemu nedostavil, prehlásil všetky francúzske léna za majetok kráľa, čo samozrejme vyvolalo vojnu. Ján, ktorý bol vtedy po uši zamilovaný do krásnej Izabely z Bretónska, nekonal dostatočne rýchlo a tak Filip čoskoro ovládol takmer všetky plantagenetovské majetky a zjednotil územie takmer celého Francúzska. Smutného konca svojich majetkov sa dožila ešte aj kráľovná Eleonóra, ktorá krátko nato roku 1204 zomrela. Ján sa čoskoro dostal do sporu aj s cirkvou a pápežom, ktorý na jeho krajinu uvalil interdikt. Pápež zároveň požiadal Filipa II., aby viedol križiacku výpravu proti Anglicku. Ján v poslednej chvíli ustúpil, povolal opäť biskupov a dokonca prijal anglickú korunu ako léno od pápeža. Tým získal čas a zatiaľ pripravil spolu s cisárom Otom IV. obrovskú armádu proti Francúzsku. Francúzi proti presile bojovali statočne a podľa tradície práve vtedy vznikol pocit francúzskej spolupatričnosti a národnej jednoty. Pre Jána mala prehra katastrofálne následky doma. Proti nenávidenému kráľovi vznikla silná a najmä jednotná opozícia, ktorá žiadala spísať pravidlá medzi kráľom a šľachtou, cirkvou a mestami. Kráľ sa ozbrojencov, ktorí obkľúčili Londýn zľakol a tak došlo k podpisu slávneho dokumentu Magna Charta Libertatum. Obsahovala 63 článkov a stala sa základom neskoršieho parlamentného systému v Európe. Upravovala presne povinnosti vazalov a hranice, ktoré musí kráľ rešpektovať. Bol zvolený výbor 25 barónov, ktorý mali dohliadať na kráľa. V prípade, že bude kráľ chcieť zvýšiť povinnosti vazalov musí mu ich schváliť Veľká rada, z ktorej o čosi neskôr vznikol dvojkomorový parlament. Neúspešný bol aj koniec života Jána Bezzemka. Do krajiny vpadol francúzsky následník trónu Ľudovít a nechal sa korunovať za kráľa. Šľachta hromadne opúšťala Jána. Vtedy však Ján kuriózne zomrel. Najedol sa broskýň, ktoré zapil muštom. Táto kombinácia mu spôsobila črevné ťažkosti, na ktoré v noci z 18. na 19. októbra 1216 zomrel. Páni rýchlo podporili jeho 9 ročného syna Henricha, radšej ako by mali kráľa Francúza.
Richard I. Levie Srdce
Narodil sa roku 1157. Bol synom anglického kráľa Henricha II. Plantageneta a Eleonóry Akvitánskej. Mal dobrodružnú povahu a vynikal skôr ako rytier na križiackej výprave, než ako anglický kráľ. Väčšinu svojho života prežil vo Francúzsku alebo na križiackych ťaženiach. Počas desať ročného kraľovania bol v Anglicku celkovo 6 mesiacov. V mladosti sa usadil v Quienne vo Francúzsku. Bol dlho priateľom francúzskeho kráľa a naopak bojoval proti svojmu otcovi. Často sa zdržiaval v Paríži u Filipa II. Augusta. Po korunovácii za kráľa 3. 9. 1189 bolo jeho prvoradou snahou získať peniaze a vyraziť na križiacku výpravu. Počínal si pritom veľmi bezohľadne. Roku 1190 vyrazil spoločne s francúzskym kráľom Filipom II. a vládu v Anglicku prenechal matke Eleonóre. Počas prezimovania v Messine sa ale obaja znenávideli a Richard dokonca zrušil zasnúbenie s Filipovou sestrou Alicou a zasnúbil sa s navarrskou princeznou Berengáriou. Richard cestou do Akkonu dobil Cyprus, ktorý vtedy ovládali piráti. Akkon spoločnými silami dobili no Jeruzalem sa nepodarilo oslobodiť. Filip čoskoro odišiel do vlasti. Keď sa k Richardovi dostali správy o pomeroch v Anglicku odplával aj on. Pre nepriateľstvo s Filipom neriskoval cestu cez Francúzsko, preto sa vylodil v Gorici na Jadrane a v preoblečení za kupca cestoval na sever. Pri Viedni ho ale vojvoda Leopold zajal a poslal cisárovi. Cisár Henrich VI. tak získal zámienku žiadať obrovské výkupné 100 000 libier(resp. 150 000 mariek). Po krutých daniach bolo výkupné odovzdané a Richard sa konečne dostal domov. V Anglicku zatiaľ vládol Ján, ktorému ešte otec dal prezývku Bezzemok. Bol to prefíkaný, bezcharakterný slaboch, ktorý prijal francúzske majetky ako léno od francúzskeho kráľa a bol by urobil všetko preto, aby získal kráľovskú korunu. Richard mu síce odpustil, no s francúzskym kráľom sa zmieriť nemienil. Napokon pri obliehaní francúzskeho hradu Chalus bol zasiahnutý kušou a krátko nato vo veku 42 rokov zomrel (6. 4. 1199). Jeho manželka Berengaria ho prežila o 31 rokov, zomrela roku 1230. Za svojho nástupcu ustanovil brata Jána. Zomrel slávny rytier ale neschopný kráľ. S časom jeho vlády je spojený aj rozmach zbojníctva v krajine. Najslávnejším zbojníkom tých čias bol nepochybne legendami opradený Robin z Lockley, známy ako Robin Hood. Kronikári o mŕtvom kráľovi zapísali: zlý syn, zlý brat, zlý manžel a zlý kráľ.
Henrich II.
Narodil sa v marci 1133 v Manse. Bol synom Matidly, dcéry anglického kráľa Henricha I. a Geodffroya z Anjou (Plantegeneta). Bol prvým panovníkom plantagenetovskej línie na anglickom tróne. V detstve bol vychovávaný v Anglicku pod ochranou svojho strýka Róberta z Glochesteru. Bol jedným z najmocnejších anglických kráľov a bol najbohatším mužom vtedajšej Európy. Po matke zdedil normandské vojvodstvo a nárok na anglický trón. Po otcovi Maine, Touraine a Anjou. Keď ako 19 ročný prišiel zložiť vazalský sľub vernosti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII., kráľovne Eleonóre sa tak zapáčil, že sa nechala okamžite rozviesť a o osem týždňov si Henricha zobrala za manžela. Mala vtedy 27 rokov a bola najbohatšou dedičkou v Európe. Henrich tak okrem vášnivej ženy získal aj obrovské územia siahajúce až k Pyrenejam. V samotnom Francúzsku bol oveľa mocnejší ako kráľ. Roku 1152 ho v záujme ochrany krajiny adoptoval Štefan z Blois a zaručil mu nástupníctvo na trón. 19. decembra 1154 bol korunovaný za anglického kráľa. Paradoxom je, že Henrich rozprávajúci po francúzsky, s francúzskymi spôsobmi sa stal jedným z najmocnejších anglických kráľov. V skutočnosti bol vládcom, ktorý Anglicko považoval len za jeden zo svojich majetkov a mnoho rokov svojej vlády sa zdržiaval práve na francúzskom území. Pre anglické dejiny bol významný Henrichov spor s Thomasom Becketom. Becket bol vychovaný ako šľachtic, otec však skrachoval a syn sa stal mníchom. Po Henrichovom príchode do Anglicka sa stal Becket jeho pobočníkom a kancelárom. Becket sa stal mocným mužom a keď zomrel Canterburský arcibiskup, kráľ vymenoval do funkcie práve Becketa. Ten vykonával funkciu veľmi svedomito a tak sa dostal do sporov s kráľom. Keď Becketa zavraždili Henrichovi šľachtici, vyhlásili ho za mučeníka a v krajine zavládol nepokoj. Proti sa postavili aj jeho žena a synovia. Najstaršieho Henricha ešte počas svojho života nechal korunovať za anglického kráľa, Richardovi prenechal majetky vo Francúzsku. Keď žiadal aby niečo prenechali najmladšiemu Jánovi vypukla rodinná vojna. Henrich si však dokázal poradiť a Eleonóra skončila na desať rokov vo väzení. Kráľ tak mal voľnú náruč pre množstvo mileniek, ktorých mal neúrekom už aj predtým. Vtedajší dejepisci a pisári zaznamenali o Henrichovi a rode Plantagenetovcov poznámku, že: „pochádza z diabla a k diablovi sa vždy vracia“. Veľmi nezaostávala ani Eleonóra, ktorá sa vedela zaľúbiť do kniežaťa antiochijského, do mladých kniežacích rytierov, ale aj do zajatých Arabov. Henrich mal veľký kniežací dvor, ktorý neustále putoval medzi Francúzskom a Anglickom a spotrebovával naturálnu rentu. Na dvore bolo množstvo učencov, umelcov ale aj šašov a prostitútok. Synovia boli otcovi vzdialení, otca skôr nenávideli ako milovali. Mal rád vraj iba najmladšieho Jána. Ku koncu života sa často dostával do konfliktov s mladým francúzskym kráľom Filipom II. Augustom. Na Filipovom dvore žil aj Henrichov syn Richard (známy ako Levie srdce), s ktorým boli veľkí priatelia. Keď pri podpisovaní jedného anglicko – francúzskeho mieru, žiadal aby povedali mená spiklencov, Henrich začul aj meno milovaného syna Jána. Na to sa tak rozčúlil, že zomrel. Bolo to 6. 7. 1189. Sluhovia vraj okamžite rozkradli čo sa dalo a tak bol problém nájsť kus látky do ktorej by zabalili nebohého. Takto teda zomrel najbohatší muž vtedajšej Európy.
Štefan z Blois
Narodil sa okolo roku 1110. Bol vnukom Viliama I. Dobyvateľa. Jeho matkou bola Viliamova dcéra Adela a otcom gróf Štefan z Blois. Obdobie jeho vlády bolo poznačené anarchiou. A neustálym bojom o trón, ktorého sa domáhali Matilda s výdatnou pomocou brata, normandského vojvodu. Krajina bola rozdelená a kráľ ovládal niekedy iba menšiu časť. Šľachtici si robili čo chceli a mnohí sa správali ako lúpežní rytieri. Obyvateľstvo využívali ako otrokov pri stavbe svojich hradov. Štefan však bol dobrák, mäkký a čestný človek. Neuvedomoval si širšie politické súvislosti a nemal panovačnosť svojich predchodcov. V Normandii bol iba raz za cely svoj život. V záujme záchrany krajiny adoptoval Matildinho syna Henricha Plantageneta a ustanovil ho ha svojho zástupcu. Stalo sa tak roku 1152. Onedlho na to, 25. 10. 1154 Štefan zomrel. Pochovali ho po boku jeho ženy a syna v kláštore Faversham, ktorý založil.
Henrich I.
rodil sa asi roku 1068. Bol najmladším synom Viliama I. Dobyvateľa a Matildy, dcéry Baudoina z Flandier. Na trón sa dostal po smrti svojho brata Viliama II. Rufusa, vďaka tomu, že ich najstarší brat Róbert, normandský vojvoda bol na výprave do Palestíny. Aj Henrich sa zúčastnil na nešťastnej poľovačke, pri ktorej Viliam II. Rufus zomrel. Vôbec sa však nestaral o bratovu mŕtvolu, ale ponáhľal sa do Winchestru, aby získal kľúče od kráľovského pokladu. V ten istý deň žiadal kľúče od pokladu aj Viliam z Breuteuil pre Róberta. Henrich sa však obklopil hŕstkou barónov a nechal sa narýchlo korunovať londýnskym biskupom, keďže v krajine nebol arcibiskup. Baróni, ktorých v tej chvíli potreboval, ho prinútili podpísať chartu, ktorou obmedzili kráľove výsady. Zaviazal sa dodržiavať zákony Eduarda Vyznávača, zrušiť zlé zákony svojho brata, obsadzovať načas cirkevné úrady a nevyberať zvláštne dane. Povolal späť do krajiny arcibiskupa Anselma. Oženil sa s Editou, dcérou škótskeho kráľa Malcolma III., ktorá bola neterou Edgara Ethelinga. Touto svadbou splynuli dva starobylé dynastie a kráľ si získal veľkú obľubu. Henrich bol vzdelaný, rázny, spravodlivý a vraj veľmi pekný panovník. Založil mnohé kláštory a udržiaval v krajine poriadok. Keď sa Róbert vrátil z Palestíny bol tak obľúbený, že bratovo povstanie nemalo šancu na úspech. V neskoršom boji brata opäť porazil a ovládol aj Normandiu. To sa nepáčilo francúzskemu kráľovi, porazil však aj jeho a ten mu musel potvrdiť normandské vlastníctvo. Roku 1113 mu zomrel jediný manželský syn Viliam, ktorý sa utopil počas plavby cez kanál La Manche. Mal síce asi 7 nemanželských synov a 6 dcér, no napokon musel uznať za dedičku jedinú manželskú dcéru Matildu, vdovu po cisárovi Henrichovi V., ktorú následne vydal za Geodffroya z Anjou (prekladané aj ako Bohumil Plantagenet). Keď roku 1135 Henrich I. zomrel, šľachtici odmietli počúvať ženu a jej manžela cudzinca a ustanovili za kráľa Štefana z Blois.
Viliam II. Rufus
Viliam II. Rufus (Ryšavý)/1087-1100/-rok vladnutia
Narodil sa medzi rokmi 1056/1060. Bol synom Viliama I. Dobyvateľa a Matyldy ( dcéry Baudoina Flanderského). Po smrti svojho otca sa 26.9.1087 stal kráľom. Viliam Rufus nedosahoval kvality svojho otca. Viliam ho ani nijak zvlášť nemiloval, akurát sa mu zdal najvhodnejším kandidátom na anglický trón. Bol tučný, koktavý, hrubý a nevzdelaný. Vážil si iba bojovníkov. Svojim hrubým správaním a neustálym nadávaním vyvolával hrôzu, najmä v cirkevných kruhoch. Jeho najväčším potešením boli poľovačky. Na svojom dvore vydržiaval mnoho dobrodruhov z celého sveta. Neustále zvyšoval dane, proti čomu povstali striedavo šľachtici aj roľníci. Bojoval aj so svojim bratom, normanským vojvodom Róbertom. Napokon sa bratia zmierili a dohodli na nástupníctve v prípade bezdetnosti toho druhého. Proti tomu vystúpil tretí brat Henrich, ktorý však neuspel a musel sa utiahnuť na územie Francúzska. Viliam II. veľmi zle vychádzal s cirkvou a počas jeho vlády boli mnohé cirkevné inštitúcie neobsadené. Povolal na arcibiskupský stolec učeného Anselma, ktorý však vzápätí musel pred ním utiecť do Francúzska a Talianska. Viliam II. nijak nereagoval ani na vyhlásenie križiackych výprav a ani jeho poddaných nezasiahla hystéria známa z kontinentálnej Európy. Viliam II. zomrel za nevyjasnených okolností 2.8.1100. Počas poľovačky ho zasiahol vystrelený šíp a našli ho mŕtveho.
Narodil sa medzi rokmi 1056/1060. Bol synom Viliama I. Dobyvateľa a Matyldy ( dcéry Baudoina Flanderského). Po smrti svojho otca sa 26.9.1087 stal kráľom. Viliam Rufus nedosahoval kvality svojho otca. Viliam ho ani nijak zvlášť nemiloval, akurát sa mu zdal najvhodnejším kandidátom na anglický trón. Bol tučný, koktavý, hrubý a nevzdelaný. Vážil si iba bojovníkov. Svojim hrubým správaním a neustálym nadávaním vyvolával hrôzu, najmä v cirkevných kruhoch. Jeho najväčším potešením boli poľovačky. Na svojom dvore vydržiaval mnoho dobrodruhov z celého sveta. Neustále zvyšoval dane, proti čomu povstali striedavo šľachtici aj roľníci. Bojoval aj so svojim bratom, normanským vojvodom Róbertom. Napokon sa bratia zmierili a dohodli na nástupníctve v prípade bezdetnosti toho druhého. Proti tomu vystúpil tretí brat Henrich, ktorý však neuspel a musel sa utiahnuť na územie Francúzska. Viliam II. veľmi zle vychádzal s cirkvou a počas jeho vlády boli mnohé cirkevné inštitúcie neobsadené. Povolal na arcibiskupský stolec učeného Anselma, ktorý však vzápätí musel pred ním utiecť do Francúzska a Talianska. Viliam II. nijak nereagoval ani na vyhlásenie križiackych výprav a ani jeho poddaných nezasiahla hystéria známa z kontinentálnej Európy. Viliam II. zomrel za nevyjasnených okolností 2.8.1100. Počas poľovačky ho zasiahol vystrelený šíp a našli ho mŕtveho.
Viliam I. Dobyvateľ
Viliam I. Dobyvateľ /1066-1087/
Jeho otcom bol normandský vojvoda Róbert „Diabol“. Podľa historickej tradície bol Róbert krutý násilník a bratovrah. O Viliamovej matke hovorí povesť. Raz bol Róbert na love a zbadal krásnu dievčinu ako perie pri potoku. Tak sa mu zapáčila, že sa stala matkou jeho nemanželského syna, ktorý vošiel do dejín ako Viliam I. Dobyvateľ. Stalo sa tak niekedy okolo roku 1027, alebo 1028. Matka sa volala Arletta a bola dcérou garbiara z Falaise. Otec uznal syna za zákonného dediča a tak sa stal jeho nástupcom. Od roku 1035 používal titul normandský vojvoda. Šľachtici veľmi neochotne uznávali autoritu neplnoletého a navyše nemanželského vojvodu. Z Viliama však tvrdé roky mladosti urobili muža silnej vôle a trpezlivosti. Svoje dedičné územie rozšíril čoskoro o Main. Viliam bol výborný diplomat, o čom svedčí aj spôsob ako sa uchádzal o anglický trón. Do roku 1066 panoval v Anglicku kráľ Eduard III. Vyznávač. Eduard bol istý čas vyhnancom v Normandii. Tu sa s ním Viliam spriatelil a dohodli sa nástupníctve v prípade Eduardovej smrti. Keď sa Eduard ujal vlády zaujímal sa najmä o duchovné otázky. V skutočnosti vládol vojvoda Godvin. Mal syna Haralda, ktorý bol podobne ako jeho otec v Anglicku veľmi obľúbený. Po Eduardovej smrti witan (snem) zvolil za kráľa práve Haralda. Harald pred pár rokmi stroskotal pri francúzskom pobreží, kde ho zajali. Viliam ho vtedy oslobodil a žiadal aby mu Harald zložil vazalský sľub vernosti a prísahu, že mu bude pomáhať pri presadzovaní jeho nárokov na anglický trón. Prisahal na relikviár, pod ktorým bola truhla s ostatkami svätých. Harald samozrejme nemienil vynútenú prísahu dodržať, no keď mu ukázali na čo prisahal vraj smrteľne zbledol. Po Eduardovej smrti bol jeho nástupcom zvolený Harald. Viliam rozbehol celoeurópsku propagandu, odvolával sa na prísahu, dohody aj príbuzenstvo a začal verbovať dobrodružných rytierov z celej západnej Európy. Podporu si ž dopredu zabezpečil aj v Ríme, kde sa dohodol s vplyvným mníchom Hildebrantom, ktorý sa čoskoro stal pápežom Gregorom VII. Naverboval asi 12 – 15 000 vojakov, pre ktorých postavili asi 700 lodí. V septembri 1066 sa vydali na cestu. Nepriaznivé počasie ho zdržalo asi 14 dní, no v konečnom dôsledku mu práve toto prinieslo víťazstvo. Počas nich totiž pristáli pri pobreží Anglicka Nóri a Harald sa musel presunúť na boj proti nim. Porazil ich , ale o deň na to sa dozvedel o pristáti Viliamovej armády. Obe armády sa stretli v jedinej bitke neďaleko Hastings. Haraldovo vojsko bolo kruto porazené a v boji zomrel aj sám panovník. Viliam potom obľahol Londýn a počkal až kým ho „nepožiadali“, aby sa stal kráľom. Počas Vianoc 1066 ho vo Wesminstri napokon korunovali. Niekedy v tom čase začal so stavbou veľkej pevnosti na brehu Temže – Tower. Viliam bol veľmi tvrdý panovník. Počas rokov vlády musel čeliť mnohým vzburám, vojnám, bojoval s vlastným synom aj s protikandidátmi na trón. Po upevnení vlády nastala v Anglicku obrovská konfiškácia majetku. Najviac si samozrejme nechal sám Viliam. Krajinu rozdelil na grófstva ( podobne ako naše župy) a do ich čela vymenoval sheriffov. Uskutočnil aj v tom čase veľmi ojedinelé „sčítanie ľudu“. Domes day book, ktoré sa stalo základom pre výber daní. V Anglicku bolo vtedy 300 000 domácnosti s asi 2 miliónmi obyvateľov. Zatiaľ v Normandii vypukli povstania, ktoré sa snažil Viliam potlačiť. Napadol aj územia francúzskeho kráľa. Na jednej výprave spadol z koňa a ťažko sa zranil. Keď zomrel jeho družina sa rozutekala, aby čo najviac rozkradli. O mŕtvolu sa nikto nestaral. Keď sa ho snažili pochovať, tak vlastník pôdy to odmietol, kým mu nezaplatia. Stalo sa no trápnosti pokračovali. Viliam bol veľmi tučný a keď sa ho snažili nasilu vtlačiť do hrobu, telo prasklo a pohrebné zhromaždenie sa pred zápachom rozutekalo. Takto neslávne skončil slávny normanský vojvoda a anglický kráľ. Najstaršiemu synovi odkázal Normandiu, druhému Viliamovi anglický trón a najmladšiemu Henrichovi finančné odškodnenie 5000 libier striebra.
Jeho otcom bol normandský vojvoda Róbert „Diabol“. Podľa historickej tradície bol Róbert krutý násilník a bratovrah. O Viliamovej matke hovorí povesť. Raz bol Róbert na love a zbadal krásnu dievčinu ako perie pri potoku. Tak sa mu zapáčila, že sa stala matkou jeho nemanželského syna, ktorý vošiel do dejín ako Viliam I. Dobyvateľ. Stalo sa tak niekedy okolo roku 1027, alebo 1028. Matka sa volala Arletta a bola dcérou garbiara z Falaise. Otec uznal syna za zákonného dediča a tak sa stal jeho nástupcom. Od roku 1035 používal titul normandský vojvoda. Šľachtici veľmi neochotne uznávali autoritu neplnoletého a navyše nemanželského vojvodu. Z Viliama však tvrdé roky mladosti urobili muža silnej vôle a trpezlivosti. Svoje dedičné územie rozšíril čoskoro o Main. Viliam bol výborný diplomat, o čom svedčí aj spôsob ako sa uchádzal o anglický trón. Do roku 1066 panoval v Anglicku kráľ Eduard III. Vyznávač. Eduard bol istý čas vyhnancom v Normandii. Tu sa s ním Viliam spriatelil a dohodli sa nástupníctve v prípade Eduardovej smrti. Keď sa Eduard ujal vlády zaujímal sa najmä o duchovné otázky. V skutočnosti vládol vojvoda Godvin. Mal syna Haralda, ktorý bol podobne ako jeho otec v Anglicku veľmi obľúbený. Po Eduardovej smrti witan (snem) zvolil za kráľa práve Haralda. Harald pred pár rokmi stroskotal pri francúzskom pobreží, kde ho zajali. Viliam ho vtedy oslobodil a žiadal aby mu Harald zložil vazalský sľub vernosti a prísahu, že mu bude pomáhať pri presadzovaní jeho nárokov na anglický trón. Prisahal na relikviár, pod ktorým bola truhla s ostatkami svätých. Harald samozrejme nemienil vynútenú prísahu dodržať, no keď mu ukázali na čo prisahal vraj smrteľne zbledol. Po Eduardovej smrti bol jeho nástupcom zvolený Harald. Viliam rozbehol celoeurópsku propagandu, odvolával sa na prísahu, dohody aj príbuzenstvo a začal verbovať dobrodružných rytierov z celej západnej Európy. Podporu si ž dopredu zabezpečil aj v Ríme, kde sa dohodol s vplyvným mníchom Hildebrantom, ktorý sa čoskoro stal pápežom Gregorom VII. Naverboval asi 12 – 15 000 vojakov, pre ktorých postavili asi 700 lodí. V septembri 1066 sa vydali na cestu. Nepriaznivé počasie ho zdržalo asi 14 dní, no v konečnom dôsledku mu práve toto prinieslo víťazstvo. Počas nich totiž pristáli pri pobreží Anglicka Nóri a Harald sa musel presunúť na boj proti nim. Porazil ich , ale o deň na to sa dozvedel o pristáti Viliamovej armády. Obe armády sa stretli v jedinej bitke neďaleko Hastings. Haraldovo vojsko bolo kruto porazené a v boji zomrel aj sám panovník. Viliam potom obľahol Londýn a počkal až kým ho „nepožiadali“, aby sa stal kráľom. Počas Vianoc 1066 ho vo Wesminstri napokon korunovali. Niekedy v tom čase začal so stavbou veľkej pevnosti na brehu Temže – Tower. Viliam bol veľmi tvrdý panovník. Počas rokov vlády musel čeliť mnohým vzburám, vojnám, bojoval s vlastným synom aj s protikandidátmi na trón. Po upevnení vlády nastala v Anglicku obrovská konfiškácia majetku. Najviac si samozrejme nechal sám Viliam. Krajinu rozdelil na grófstva ( podobne ako naše župy) a do ich čela vymenoval sheriffov. Uskutočnil aj v tom čase veľmi ojedinelé „sčítanie ľudu“. Domes day book, ktoré sa stalo základom pre výber daní. V Anglicku bolo vtedy 300 000 domácnosti s asi 2 miliónmi obyvateľov. Zatiaľ v Normandii vypukli povstania, ktoré sa snažil Viliam potlačiť. Napadol aj územia francúzskeho kráľa. Na jednej výprave spadol z koňa a ťažko sa zranil. Keď zomrel jeho družina sa rozutekala, aby čo najviac rozkradli. O mŕtvolu sa nikto nestaral. Keď sa ho snažili pochovať, tak vlastník pôdy to odmietol, kým mu nezaplatia. Stalo sa no trápnosti pokračovali. Viliam bol veľmi tučný a keď sa ho snažili nasilu vtlačiť do hrobu, telo prasklo a pohrebné zhromaždenie sa pred zápachom rozutekalo. Takto neslávne skončil slávny normanský vojvoda a anglický kráľ. Najstaršiemu synovi odkázal Normandiu, druhému Viliamovi anglický trón a najmladšiemu Henrichovi finančné odškodnenie 5000 libier striebra.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)