Karol I.

Narodil sa roku 1600. Bol synom anglického a škótskeho kráľa Jakuba a jeho manželky Anny Dánskej (zomrela 1619). Karol vyrastal v detstve v tieni svojho staršieho brata Henricha. Ten ale roku 1612 zomrel na kiahne a tak sa následníkom stal 12 ročný Karol. Karol bol uzavretý a nerozhodný, postavou nízky a koktajúci. Všetci čo o ňom písali ho označovali ako cudného ,nábožného a bez fantázie. Červenal sa ak počul niečo neslušné a často nevedel ako má reagovať tak radšej mlčal. Na trón nestúpil po smrti svojho otca 27. 3. 1625. Celá jeho vláda bola poznačená bojom s parlamentom. Moc parlamentu vzrástla už počas panovania Jakuba I. a nemienil o ňu prísť ani počas vlády nového kráľa. Parlament sa zišiel prvýkrát už roku 1625, neodsúhlasil však kráľovi peniaze a tak ho rozpustil. Bolo to v čase kráľovej svadby s francúzskou princeznou Henrietou Máriou, dcérou Henricha IV. Francúzskeho. Karol už mal za sebou jedny neúspešné pytačky. Roku 1621 sa spolu s vojvodom Buckinghamom pokúsili získať ruku španielskej princeznej. Pytačky sa ale skončili fiaskom, ba dokonca vypukla kvôli tomu aj vojna medzi Španielskom a Anglickom. Buckingham, ktorý bol milencom Karlovho otca Jakuba si udržal moc aj počas prvých rokov vlády Karola. Buckinghama Angličania nenávideli a parlament, ktorý sa opätovne zišiel na jar roku 1626 podmienil schválenie financií pre kráľa jeho odstránením. Kráľ odmietol a napokon nechal pozatýkať vodcov opozície. Karol, ktorý sa tak isto zapojil do náboženských konfliktov 30 ročnej vojny, potreboval súrne peniaze. Tie mohol získať len pomocou parlamentu a prepustil preto uväznených vodcov. Tvrdohlavý parlament si nechal najskôr podpísať dokument zvaný Žiadosti o právo (Petition of Rights), kde sa kráľ zaviazal nevyberať svojvoľne dane a neposlať do väzenia nikoho bez súdu. Len čo však získal peniaze, prestal dodržiavať svoje predošlé prísahy, rozpustil parlament a zatkol jeho vodcu Johna Eliota, ktorý v Toweri zomrel. Buckinghama, ktorého zavraždili, kráľ nahradil Thomasom Wentworthom. Wentworth bol pôvodne jedným z vodcov opozície, no Karlovi sa posdarilo získať na svoju stranu, napríklad ja udelením titulu gróf zo Straffordu. V tridsiatych rokoch parlament nezasadal, no krajina žila v mieri a hospodárskej stabilite. Roku 1637 bol Karol na vrchole svojej moci. Dopustil sa však množstva vyslovene amatérskych politických chýb, ktoré vyústili až do revolúcie a jeho popravy. Prvou bola podpora arcibiskupa Williama Landa, ktorý svojimi činmi rozpútal náboženskú neznášanlivosť aká v Anglicku nebola najmenej 50 rokov. Práve činnosť Landa viedla k emigrácii množstva Angličanov do Nového sveta. Táto kapitola dejín je dobré známa aj z histórie USA. Roku 1637 vypukla občianska vojna v Škótsku. Karol ako škótsky kráľ chcel vládnuť z Londýna, preto začal obmedzovať škótske výsady a autonómiu. Pridal k tomu aj náboženské praktiky podobné Landovi, čo sa Škótom páčilo ešte menej ako Angličanom. Keď zlyhali politické rokovania, rozhodol sa kráľ použiť armádu. Škóti ale proti obom výpravám v rokoch 1639 a 1640 postavili lepšie vojsko a dokonca obsadili Newcastle. Kráľ zvolal parlament (tzv. Krátky) v apríli a máji 1640. Ten bol ochotný odsúhlasiť peniaze, ale žiadal viac ako bol kráľ ochotný sľúbiť. Namiesto toho sa dohodol s írskymi katolíkmi, ktorí žili na škótskej vysočine, čím ešte viac prehĺbil občiansku vojnu v Škótsku. Všetky prešľapy kráľa zjednotili opozíciu v parlamente. V novembri 1640 zasadal tzv. Dlhý parlament, ktorý nesmel byť svojvoľne rozpustený. Inštitúcie aj obľúbenci o ktorých sa kráľ opieral boli zničené. Roku 1641 parlament nechal popraviť Thomasa Wentwortha, grófa zo Straffordu. Vo väzení sa už skôr ocitol aj arcibiskup Land. Straty prinútili kráľa k ústupkom. Vodcom parlamentu sľúbil najvyššie funkcie. Väčšina šľachty a duchovenstva prešla na stranu kráľa. Dolná snemovňa sa rozdelila na dva tábory, čo zostalo zachované prakticky dodnes. Karol ale urobil poslednú osudovú chybu. Namiesto toho, aby to využil vpadol do parlamentu s ozbrojeným doprovodom a obvinil vodcu opozície Hampteda z vlastizrady. Hampton a jeho prívrženci boli varovaní a utiekli do ulíc Londýna. Na to vyšli ozbrojení mešťania do ulíc a obvinených víťazoslávne sprevádzali naspäť do parlamentu. Tak vypukla občianska vojna, ktorú poznáme ako anglickú buržoáznu revolúciu. Londýn a veľké mestá boli na strane parlamentu. Kráľ mal iba malé vojsko, no skúsení velitelia dokázali spočiatku vyhrať viacero bitiek. Všetko sa zmenilo, keď sa do čela stúpencov parlamentu dostal Oliver Cromwell. Vojsko spojil jednotnou ideou a náboženským nadšením (trochu mi to pripomína Husitov a Žižku). Cromwell začal vyhrávať a kráľ utiekol do Škótska. Škóti ho ale zajali a vydali späť Cromwellovi. Karol bol ochotný pristúpiť na čokoľvek. Moc v krajine už nemal ani parlament. Keď žiadal Cromwella aby rozpustil armádu, ten sa vydal proti Londýnu a obsadil ho. Vojaci žiadali kráľovu smrť. Revolučný súd ho odsúdil a 30. januára 1649 bol pred obrovským davom popravený. Anglicko sa po krátkom období republiky stalo protektorátom pod vedením Olivera Cromwella.